Veselý cintorín v Săpânțe

Úvodná kapitola a Univerzálna hodnota

V malebnom kúte východnej Európy, tam kde sa Karpaty stretávajú s veľkou Panónskou nížinou a kde rieka Tisa rozdeľuje dva svety, sa nachádza miesto, ktoré vzdoruje konvenciám pohrebného umenia celého kontinentu. Veselý cintorín v Săpânți, okres Maramureș, nie je len obyčajným miestom večného odpočinku, ale múzeom ľudového umenia pod holým nebom, živou kronikou komunity a predovšetkým hlbokým ľudským vyhlásením o tom, ako život stojí za to, aby bol prežitý a pripomínaný. Tu nie je smrť zahalená v pochmúrnom smútku, ale v žiarivých farbách, v žartovných veršoch a v neosladených pravdách, ktoré si málo európskych kultúr odvážilo vysloviť nahlas.

Pre európskeho cestovateľa zvyknutého na vážnosť západných cintorínov — na starostlivo udržiavané aleje Père Lachaise v Paríži, na gotickú melanchóliu anglických cintorínov alebo na protestantskú striedmosť tých nemeckých — Săpânța predstavuje zjavenie. Viac ako 800 drevených dubových krížov, namaľovaných v nezameniteľnej „Săpânťanskej modrej", sa týči k nebu ako živé panely, každý nesúci portrét pochovaného a báseň napísanú v prvej osobe, v archaickom nárečí Maramureša. Toto miesto bolo zaradené francúzskym časopisom L'Express medzi najkrajšie cintoríny sveta a na Medzinárodnom sympóziu pohrebných pamiatok v roku 1998, konanom v Spojených štátoch, bolo klasifikované na prvom mieste v Európe a na druhom vo svete, po Údolí kráľov v Egypte. Je to nepochybne najmediálnejšia a najuznávanejšia kultúrna značka Maramureša, priťahujúca ročne približne 50 000 návštevníkov z 69 krajín, od západných turistov až po ázijských pútnikov hľadajúcich autentickú spiritualitu.

Univerzálna hodnota Veselého cintorína spočíva v jeho jedinečnej schopnosti transformovať žiaľ na oslavu života, zaobchádzať so smrťou nie ako s definitívnym koncom, ale ako s prirodzeným prechodom, hodným toho, aby bol rozprávaný s úprimnosťou, humorom a poéziou. V Európe, ktorá zabudla hovoriť o smrti, Săpânța udržiava živý dialóg s večnosťou, dialóg, ktorého korene siahajú do starovekých vier voľných Dákov, do pohrebných tradícií komunity izolovanej stáročia medzi horami a do génia jedného človeka, ktorý vedel premeniť kus dreva na umelecké dielo schopné dojať milióny.

Historické korene a Hlavné európske prepojenia

Príbeh Veselého cintorína nemožno pochopiť mimo komplexného historického kontextu Maramureša, regiónu, ktorý po stáročia bol bodom stretnutia a konfrontácie medzi veľkými ríšami Európy. Nachádzajúca sa v severnej extrémite dnešného Rumunska, na sútoku riek Săpânța a Tisa, menej ako kilometer od hranice s Ukrajinou, obec Săpânța patrila v čase narodenia majstra Stana Ioana Pătrașa v roku 1908 k Rakúsko-Uhorsku, presnejšie k Uhorskému kráľovstvu, časti Habsburskej monarchii. Táto príslušnosť k mnohonárodnostnému a mnohokonfesijnému impériu zanechala hlboké stopy na miestnej identite, ovplyvňujúc tak architektúru, ako aj spiritualitu komunity.

Historický Maramureš bol po stáročia autonómnym rumunským vojvodstvom, doloženým dokumentmi už od 12. storočia, ktoré si zachovalo relatívnu autonómiu pod vládou Uhorského kráľovstva, potom Sedmohradského kniežatstva a od 17. storočia pod Habsburským impériom. Táto autonómia umožnila zachovanie archaických tradícií, medzi nimi aj koncepciu smrti odlišnú od tej, ktorú vnucovala západná rímskokatolícka cirkev. V 18. storočí náboženská politika Habsburgovcov viedla k založeniu Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi zjednotenej s Rímom, unikátnem experimente vo východnej Európe, ktorým bol zachovaný byzantský obrad, ale pod autoritou pápeža. Kňaz Grigore Rițiu, ten, ktorý mal inšpirovať vznik Veselého cintorína, patril práve tejto gréckokatolíckej komunite, komunite, ktorá mala byť mučená komunistickým režimom po roku 1948.

Širší európsky kontext je podstatný pre pochopenie ducha Săpânty. Na rozdiel od západných kultúr ovládaných romantickou melanchóliou smrti — od stredovekej Danse Macabre, s makabristickými tanecami maľovanými na stenách cintorínov v Paríži, Bazileji alebo Lübecku, až po barokové „memento mori" — maramurešská tradícia zachováva víziu bližšiu tej neskorého antiky. Grécky historik Herodotos, rozprávajúc v 5. storočí pred Kr. o Gétoch, spomínal, že títo „sa považujú za nesmrteľných", lebo ich viera bola, že neumierajú, ale odchádzajú k najvyššiemu bohu Zalmoxisovi. Táto koncepcia o nesmrteľnosti, o smrti ako jednoduchej „zmene bydliska", bola evokovaná filozofom Platónom a zapôsobila na staroveký svet odvahou, s akou Dákovia čelili smrti. Výskumníci vyslovili hypotézu, že Stan Ioan Pătraș sa mohol inšpirovať, vedome alebo nevedome, z tejto starovekej tradície „voľných Dákov", obyvateľov Maramureša, ktorí neboli nikdy dobytí Rímskou ríšou, zachovávajúc si svoju identitu a spiritualitu nepoznačenú.

Paralelne sa tradícia humorných epitafov zo Săpânty zaraďuje do dlhej európskej tradície ľudovej pohrebnej poézie. Forma poézie v dvoch veršoch, nazývaná „strigătură" v Maramureši a „țipuritură" v susednom Țare Oașului, bola prednášaná na svadbách, sviatkoch a najmä na pohreboch, predstavujúc prostriedok, ktorým komunita vyjadrovala svoje skutočné, nefiltrované pocity konvenciami. Táto tradícia má korešpondentov v celej Európe: v stredovekom Francúzsku „fabliaux" pohrebné satirické; v Írsku „keening" — rituálne žalospevy s prvkami improvizácie a čierneho humoru; na Balkáne „gusle" a piesne o hrdinstve mŕtvych. To, čo robí Veselý cintorín jedinečným, je transpozícia tejto ústnej tradície do trvalej materiálnej formy, vyrezanej do duba a namaľovanej pre večnosť.

Ďalšia úroveň európskeho prepojenia, novšia a prekvapujúcejšia, je írska. Od roku 2009, prostredníctvom iniciatívy Íra Petera Hurleyho, usadeného už viac ako dve desaťročia v Rumunsku, a skladateľa Shauna Daveyho, vstúpila Săpânța do kultúrneho dialógu s Írskom. Davey, inšpirovaný epitafmi na krížoch, zložil suitu „Hlasy z Veselého cintorína", dielo pre zbor a orchester, ktoré spája tradičnú írsku a maramurešskú hudbu, so škótskym gajdám a cirkevným zborom. Toto dielo bolo prezentované v Rumunskom ateneu v Bukurešti, v Katedrále svätého Patrika v Dubline a v rámci každoročného festivalu „Dlhá cesta k Veselému cintorínu" v Săpânți. Spojenie medzi týmito dvoma kultúrami — obe izolované, obe strážiace silné ústne tradície, obe poznačené históriou odporu voči impériám — dokazuje, že veselý duch smrti zo Săpânty hlboko rezonuje s inými európskymi kultúrami, ktoré odmietli prijať smrť ako tabu.

Architektonické majstrovské dielo a Umelecké dedičstvo

Veselý cintorín je v podstate dielom jedného človeka, pokračujúcim potom dynastiou ľudových majstrov, a predstavuje pozoruhodný príklad európskeho naivného umenia, klasifikovaného odborníkmi ako „art brut" alebo „outsider art". Stan Ioan Pătraș (1908-1977), narodený v rodine s tradíciou spracovania dreva, začal vyrezávať dubové kríže už od 14 rokov. Do roku 1935 to boli tradičné, jednoduché kríže bez nápisov. Zlomový moment prišiel v tom roku, na návrh gréckokatolíckeho kňaza Grigora Rițiua (1892-1969), učiteľa rumunčiny a latinčiny, ktorý mu navrhol rozšíriť vertikálnu časť kríža, aby urobil miesto pre epitaf.

Prvý kríž s epitafom pochádza z roku 1935 a pripomínal smrť mladého muža utopeného v Tise, priateľa majstra. Od tohto kríža sa začala tradícia, ktorá mala transformovať jednoduchý dedinský cintorín na múzeum pod holým nebom jedinečné vo svete. Pătraș postupne vyvinul vlastný štýl: kríže sa stali užšími, objavili sa reliéfne vyrezávané postavy a v roku 1936 zaviedol farbu, získanú z minerálnych pigmentov a prírodných spojív. Každý kríž je vyrobený z jedného kmeňa duba, narezaného, vysušeného a ručne opracovaného dlátom a nožom, v procese, ktorý trvá od šiestich mesiacov do šiestich rokov, v závislosti od zložitosti diela.

Dominantným vizuálnym prvkom je „Săpânťanská modrá", intenzívny odtieň azúrovej, ktorý sa stal emblemickým a medzinárodne uznávaným. Táto modrá, získaná pravdepodobne zo zmesí modrého kameňa (síranu meďnatého) s rastlinnými pigmentmi, symbolizuje v miestnej tradícii nebo, nádej, slobodu a záhrobie, kam odchádza duša. Na tomto modrom pozadí sa rozvíja ustálená symbolická paleta: zelená predstavuje život, žltá plodnosť a úrodnosť, červená vášeň, biela čistotu duše a čierna — smrť. Každá farba, každý dekoratívny motív, každá namaľovaná scéna má svoj význam, budujúc komplexný vizuálny jazyk, ktorý hovorí o hodnotách a vierach komunity.

Vrchná časť každého kríža predstavuje maľovaný basreliéf zobrazujúci scénu zo života zosnulého — jeho zamestnanie, významný moment, spôsob, akým zomrel — zatiaľ čo na rozšírenej vertikálnej časti sa rozvíja epitaf: báseň napísaná v prvej osobe, v archaickom maramurešskom nárečí, s fonetickým pravopisom a slovesnými tvarmi vymiznutými z literárneho jazyka. Mnohé kríže sú namaľované na oboch stranách: na jednej je opísaný život pochovaného, na druhej — dôvod smrti. Táto naratívna štruktúra, ktorá spája obraz a text prístupným a dojímavým spôsobom, približuje Veselý cintorín k stredovekej ikonografickej tradícii „Biblia pauperum", ale aj k súčasnému umeniu naratívnych inštalácií.

Umenie Stana Ioana Pătrașa sa zaraďuje do európskeho prúdu naivného umenia, vedľa umelcov ako Henri Rousseau vo Francúzsku alebo Alfred Wallis vo Veľkej Británii, ale s pridanou dimenziou: hlbokou ľudskou autentickosťou posolstva. Každý kríž je jedinečný, personalizovaný, odrážajúci osobnosť toho, komu je venovaný. Pătraș nemal akademické vzdelanie, ale vyvinul štýl, ktorý bol uznaný a ocenený etnológmi, historikmi umenia a medzinárodnými kritikmi. Do svojej smrti v roku 1977 vytvoril približne 700 krížov, transformujúc oba cintoríny Săpânty na súbor viac ako 800 pohrebných pamätníkov.

Okrem krížov bol Pătraș všestranným majstrom ľudového umenia v dreve: vytváral džbány, lyžice, vyrezávaný nábytok, monumentálne maramurešské brány a zdobil vlastný dom farebnými rezbami. Jeho dom, nachádzajúci sa asi 200 metrov od cintorína, sa po jeho smrti stal Pamätným domom „Stan Ioan Pătraș", múzeom, ktoré zachováva pôvodnú dielňu, pracovné nástroje a osobné predmety, ponúkajúc návštevníkom možnosť pochopiť tvorivý proces v jeho intímnosti.

Legendy, osobnosti a Zlomové momenty

Príbeh Veselého cintorína je neoddeliteľný od osobností, ktoré ho vytvorili, a od historických momentov, ktoré ho poznačili. Ústrednou postavou zostáva Stan Ioan Pătraș, jednoduchý človek, hlboko verný, zakorenený v ľudovej tradícii, ale otvorený inovácii. Na svojom vlastnom kríži, nachádzajúcom sa pri vchode do cintorína, zanechal autobiografiu vo veršoch, ktorá zhrňuje celú jeho životnú filozofiu: „Od mladého dieťaťa / Ja som bol Stan Ion Pătraș / Počúvajte ma, dobrí ľudia / Čo poviem, nie sú klamstvá / Koľko dní som žil / Zle nikomu som nechcel / Ale dobre koľko som mohol / Každému, kto ma požiadal / Beda, moja biedna svet / Že ťažko som v ňom žil." Tento kríž, namaľovaný dvoma z jeho učňov, Turdom Toaderom Sepem a Stanom Vasilom Colțunom, po majstrovej smrti, je duchovným a umeleckým testamentom, ktorý zapuzdruje podstatu celého diela.

Kňaz Grigore Rițiu, iniciátor myšlienky rozšíriť kríže pre epitafy, predstavuje ďalšiu tragickú postavu tohto príbehu. Učiteľ rumunčiny a latinčiny, rumunský vlastenec, delegát s hlasovacím právom na Veľkom národnom zhromaždení v Alba Iulii 1. decembra 1918, Rițiu draho zaplatil za svoj príklon k rumunskej identite a k Gréckokatolíckej cirkvi. Po nastolení komunistického režimu v roku 1948 bol gréckokatolícky kult zakázaný, kostoly skonfiškované a kňazi prenasledovaní. Rițiu bol viackrát zatknutý, prvýkrát vo februári 1945 za „postoj odporu voči anexii Maramureša k Sovietskemu zväzu", potom v nasledujúcich rokoch. Jeho manželka, kňazná Laura Rițiuová, chorá, zomrela vo väznici v Oradei 5. januára 1954. Jeho dcéra Melania bola zatknutá takmer rok. Napriek týmto prenasledovaniam prežila kňazova iniciatíva a dobyla svet, demonštrujúc duchovný odpor komunity voči útlaku. Jediné „smutné" hrobové miesto v cintoríne — čierny mramorový náhrobok bez namaľovaného kríža — patrí, podľa jedného rozprávania, rodine Rițiuovcov, predstavujúc znak večného smútku za umučených.

Pokračovateľom Pătrașovho diela bol Dumitru Pop, prezývaný Tincu (1955-2022), ktorý vstúpil do učňovstva majstra vo veku iba 9 rokov a ktorý, pri jeho smrti v roku 1977, mal 14 rokov. Pop Tincu prevzal dielňu a pamätný dom, nesúc tradíciu ďalej 45 rokov. V roku 2021 bol ocenený titulom „Živý ľudský poklad", uznaním hodnoty nehmotného kultúrneho dedičstva, ktoré predstavoval. Bol veľvyslancom maramurešskej kultúry, prezentujúc umenie krížov na výstavách od Tel Avivu po Varšavu, od Tokia po Paríž, poskytujúc rozhovory pre New York Times, BBC a iné medzinárodné publikácie. Pri jeho smrti v decembri 2022 bola „Săpânťanská modrá" opísaná ako „tmavšia, smutnejšia", symbolizujúc stratu celej éry.

Dnes tradíciu pokračuje tretia generácia: Stan Ioan Pătraș Jr., prastrýko zakladateľa a zať Dumitra Popa Tincu, spolu s Gheorghom Stanom Colțunom a jeho manželkou Anou Mariou. Títo zachovávajú svätosťou receptúru a techniku, pracujúc iba na objednávku, každý kríž je jedinečný a personalizovaný. Proces zostáva rovnaký: dub sa rúbe v zime, keď je miazga stiahnutá, potom sa nechá vyschnúť niekoľko rokov, následne je vyrezávaný a ručne maľovaný, bez predbežných náčrtov, priamo z pamäti a príbehu rodiny zosnulého.

Samotné epitafy sú literárnymi dielami v miniatúre, niektoré z nich sa stali slávnymi a boli preložené do mnohých jazykov. Kríž „svokry" je pravdepodobne najcitovanejší: „Pod týmto ťažkým krížom / Leží úbohá moja svokra / Tri dni keby ešte žila / Ležal by som ja a čítala by ona / Vy, čo prechádzate tadiaľ / Skúste ju nezobudiť / Lebo ak domov príde / Zasa bude na mne hubovať / Ale tak sa budem niesť / Lebo späť sa nevráti / zostaň tu, drahá svokra." Tento epitaf, s jeho špecifickým čiernym humorom, sa stal symbolom brutálnej úprimnosti, s akou săpânťanská komunita nazerá na ľudské vzťahy. Iné epitafy pripomínajú mladíkov zomretých vo vojnách, tých prenasledovaných komunistickým režimom, remeselníkov, ktorí zmizli, nenaplnené lásky, legendárne pijatiky alebo neobyčajné cnosti, budujúc spolu sociálnu a emocionálnu kroniku dediny počas takmer storočia.

Praktický sprievodca návštevou a Skúsenosť dnešného turistu

Návšteva Veselého cintorína je zážitok, ktorý zostáva v pamäti každého cestovateľa, bez ohľadu na jeho kultúrny pôvod. Cintorín je otvorený denne, od pondelka do nedele, medzi 08:00 a 20:00, ponúkajúc dvadsať hodín svetla, počas ktorých možno obdivovať modré kríže v celej ich kráse. Vstupné je 10 lei pre dospelých a 5 lei pre deti a žiakov, ku ktorému sa pridáva fotografický poplatok 10 lei pre tých, ktorí chcú fotografovať profesionálne. Tieto skromné poplatky prispievajú k údržbe pamätníkov a k podpore majstrov, ktorí pokračujú v tradícii.

Cintorín sa nachádza v centre obce Săpânța, na dvore farského ortodoxného kostola, na adrese Strada Cimitirul Vesel č. 517. Obec je situovaná približne 18 kilometrov západne od Sighetu Marmației, historickej metropoly Maramureša, a asi 4 kilometre od hranice s Ukrajinou, na ľavom brehu rieky Tisa. Prístup je možný po štátnej ceste DN19, ktorá spája Oradeu so Sighetu Marmației, alebo vlakom do Sighetu, nasledovaným autobusom alebo miestnym taxíkom. Z Baia Mare je vzdialenosť približne 85 kilometrov a z Cluj-Napocy, najbližšieho medzinárodného letiska, cesta trvá asi tri a pol hodiny autom.

Kompletná návšteva trvá od 45 minút do dvoch hodín, v závislosti od toho, koľko epitafov si želáte prečítať a odfotografovať. Odporúča sa prísť čo najskôr ráno, najmä v letnej sezóne a cez víkendy, keď cintorín môže prijať až 300 000 návštevníkov ročne a môže sa zahustiť. Ranné svetlo, keď slnko svieti na modré kríže, ponúka najlepšie podmienky na fotografovanie a atmosféru pokojnej kontemplácie. Mnohí zahraniční turisti si najímajú miestnych sprievodcov, aby im preložili a vysvetlili epitafy, odchádzajúc často so slzami v očiach, hoci pri príchode nerozumeli ani jednej slabike po rumunsky.

Len niekoľko stoviek metrov od cintorína sa nachádza Pamätný dom „Stan Ioan Pătraș", tradičný drevený dom s verandou, dvorom a dielňou, kde návštevníci môžu vidieť majstrove nástroje, môžu diskutovať s pokračovateľmi tradície a môžu si objednať kríž pre budúceho zosnulého. V blízkosti, asi päť minút jazdy autom smerom na západ, sa týči Kláštor Săpânța-Peri, impozantná stavba vybudovaná od roku 1997, podľa vzoru starého kláštora Peri zo 14. storočia, nachádzajúceho sa teraz na Ukrajine. Kostol kláštora, postavený z viac ako 400 metrov kubických dubového a jedľového dreva, má vežu vysokú 78 metrov — najvyšší drevený kostol na svete — a je pokrytý 12,5 kilogramami zlata. Tento spolu s Veselým cintorínom tvorí jedinečný duchovný a kultúrny komplex, bránu medzi dolným a horným svetom, medzi minulosťou a prítomnosťou.

V auguste, v okolí sviatku Zosnutia presvätej Bohorodičky, Săpânța hostí medzikultúrny festival „Dlhá cesta k Veselému cintorínu", iniciovaný v roku 2009 Írom Petrom Hurleym. Počas jedného týždňa sa dediny Maramureša stávajú scénami pre koncerty tradičnej hudby, workshopy remesiel, stretnutia s umelcami a miestnymi ľuďmi, vrcholiacimi „Horou okolo Veselého cintorína" a suitou „Hlasy z Veselého cintorína" írskeho skladateľa Shauna Daveyho, interpretovanou 120 hudobníkmi z Rumunska, Írska, Škótska a Španielska. Tento festival, hoci s neistým financovaním, položil Maramureš na kultúrnu mapu Európy, demonštrujúc, že autentické tradície môžu stať mostami medzi národmi.

Pre tých, ktorí chcú objavovať hlbšie, v Săpânți možno navštíviť aj tradičné vodné kolesá na vale Săpânței — ľudové hydraulické zariadenia na pranie vlny a spracovanie plátna —, Blízky židovský cintorín s kamennými náhrobkami, svedok zmiznutej komunity, a vodopád Șipot na vale Nadoșa. Agroturistické penzióny v oblasti ponúkajú ubytovanie a tradičné maramurešské jedlá, umožňujúc kompletnú imerziu do kultúry regiónu, ktorý odolal času.

Skúsenosť návštevy Veselého cintorína presahuje jednoduchú turistickú atrakciu. Pre mnohých návštevníkov, najmä pre tých prichádzajúcich zo západných kultúr poznačených potláčaním emócií pred smrťou, toto miesto predstavuje oslobodenie. Smiech pred smrťou, úprimnosť, s akou sú vystavené chyby a cnosti odchádzajúcich, farba, ktorá víťazí nad temnotou — to všetko hovorí o ľudovej múdrosti, ktorá odmieta nechať smrť mať posledné slovo. Každý kríž je lekciou ľudskosti, pripomienkou, že život, akokoľvek efemérny, stojí za to, aby bol prežitý s vášňou a rozprávaný s pravdou. V Săpânťanskej modrej akoby samo nebo zostupovalo na zem, aby objalo tých, čo odišli, ponúkajúc tým, čo zostali, silu pokračovať, smiať sa a milovať, dokonca aj pred tou najnevyhnuteľnejšou z istôt.

Veselý cintorín je nakoniec majstrovským dielom európskej kultúrnej odolnosti, dôkazom, že vo svete neustále sa meniacej, autentickosť, úprimnosť a ľudové umenie môžu prežiť a dobyť srdcia ľudí zo všetkých kontinentov. Je to miesto, kde východná Európa odhaľuje svoju hlbokú dušu, kde osobná história sa stáva univerzálnou históriou, a kde smrť, nakoniec, učí živých žiť plnšie.