Kláštor Voroneț

Úvodná kapitola a univerzálna hodnota

V srdci Bukoviny, na úpätí Karpát, v zelenej doline obklopenej jedľovými lesmi sa týči jedno z najúžasnejších diel stredovekej kresťanského umenia v Európe: Kláštor Voroneț, právom nazývaný „Sixtínska kaplnka Východu". Tento monument, zaradený do svetového dedičstva UNESCO v roku 1993, predstavuje nielen klenot ortodoxnej duchovnosti, ale aj mimoriadne miesto stretnutia európskych civilizácií — miesto, kde sa byzantská tradícia, západné gotické vplyvy a domáci umelecký génius zliali do jedinečnej syntézy, ktorá dodnes fascinuje milióny návštevníkov z celého sveta.

To, čo ohromí už pri prvom vizuálnom kontakte, je tá intenzívna, hlboká, takmer elektrická modrá farba, ktorá pokrýva vonkajšie múry kostola — „Voronețská modrá", odtieň považovaný odborníkmi na výtvarné umenie za jedinečný na svete, rovnako slávny ako Rubensova červeň alebo Veronesova zeleň. Tento tajomný pigment, ktorého presnú receptúru sa nepodarilo verne zreprodukovať ani po viac ako piatich storočiach vedeckého výskumu, hrdinsky odolal nepriazni počasia, dažďom, mrazom a slnku, zachovávajúc si svoju živú žiaru aj dnes, rovnako ako v deň, keď bol nanesený na múry.

Kláštor Voroneț sa nachádza v dedine Voroneț, dnes súčasti mesta Gura Humorului, len 4 kilometre od centra tohto turistického strediska a 36 kilometrov od mesta Suceava. Jeho geografická poloha, v údolí rieky Voroneț, v krajine hlbokého pokoja, prispieva k kontemplatívnej atmosfére, ktorá obklopuje celý kláštorný komplex.

Historické korene a veľké európske prepojenia

Príbeh Kláštora Voroneț je neoddeliteľne spätý s jednou z najpôsobivejších postáv európskych stredoveku: Štefanom Veľkým (Štefan III.), kniežaťom Moldavska medzi rokmi 1457 a 1504, tým, ktorý vybudoval duchovnú a vojenskú ríšu tvárou v tvár osmanskej expanzii. Jeho vláda sa zhodovala s obdobím hlbokej transformácie v Európe: pádom Konštantínopola v roku 1453, upevnením Osmanskej ríše pod Mehmedom II. Dobyvateľom a jeho neustálymi pokusmi rozšíriť svoju nadvládu nad celým balkánskym a stredoeurópskym priestorom.

Kontext založenia kláštora je nabitý historickým dramatizmom. V roku 1475, v Bitke pri Vaslui (známej aj ako Bitka pri Vysokom Moste alebo Racova), odohrávajúcej sa 10. januára 1475, Štefan Veľký porazil osmanské vojsko vedené Hadımom Sulejmanom pašom, guvernérom Rumélie. Víťazstvo bolo také kategorické, že súčasníci ho opísali ako „najväčšiu porážku, akú kedy osmanská armáda v dejinách utrpela". Pápež Sixtus IV., ohromený týmto úspechom kresťanského kniežaťa tvárou v tvár moslimskej expanzii, udelil Štefanovi čestný titul „Athleta Christi" — „Kristov bojovník" — uznávajúc ho za jedného z hlavných obrancov kresťanstva vo východnej Európe.

Cesta k tomuto víťazstvu však nebola bez chvíľ hlbokej krízy. Podľa kronikára Iona Neculceho v „Letopise krajiny Moldavska", po porážke utrpenej v prvej fáze konfrontácie s Turkami pri Războieni (Bielej Doline, 26. júla 1476), kde osmanská armáda vedená osobne sultánom Mehmedom II. dokázala Štefana poraziť, sa Štefan Veľký stiahol na sever, zhromažďujúc nové vojsko. Na svojej ceste prešiel cez Voroneț, kde žil pustovník, menom Daniil, mních, ktorý si vytesal celu do skaly a bol považovaný za svätého už počas svojho života.

Legenda hovorí, že Štefan, zúfalý a nevediac, či sa má podvoliť Turkom alebo pokračovať v boji, sa opýtal Daniila, čo má robiť. A pustovník mu odpovedal, aby nepodľahol krajinu Turkom, že vyhrá bitku, pod podmienkou, že po víťazstve postaví na tomto mieste kláštor v mene svätého Juraja. Štefan zhromaždil vojsko, porazil Turkov a, dodržiavajúc svoj sľub, postavil Kláštor Voroneț. Stavebné práce začali 26. mája 1488 a skončili 14. septembra 1488 — za iba tri mesiace a tri týždne, mimoriadny rekord pre tú dobu, ktorý dokazuje pozoruhodnú organizáciu moldavského štátu a oddanosť zakladateľa.

Kostol bol postavený na trojlistovom pôdoryse, s tromi apsidami, majúc predsieň, loď s vežou a moldavskou klenbou, a oltár. Prevzal patrónium „Svätého a slávneho Veľkého víťazného nositeľa Juraja" — svätého Juraja, duchovného patróna armády a víťazstva. Na pôvodných dverách kostola, dnes zachovaných v uzavretom predvorí, sa nachádza nasledujúci nápis v cirkevnej slovančine, položený samotným Štefanom Veľkým: „Ja, Štefan knieža, z milosti Božej pán krajiny Moldavska, syn Bogdana, začal som stavať kláštor Voroneț na slávu svätého a veľkého mučeníka Juraja, v roku 6996, v mesiaci máji, 26., v pondelok, po Turíciach, a dokončil som ho v tom istom roku, v septembri".

Už počas vlády Štefana Veľkého, ale najmä po roku 1488, sa Kláštor Voroneț stáva významným centrom viery a kultúry stredovekej Moldavska. Daniil Pustovník, po období pobytu v Kláštore Putna (ktorý tiež na jeho podnet postavil Štefan v roku 1466) a pustovníctva, sa stiahol do Voronețu, kde žil ešte dve desaťročia, bol zvolený za igumena kláštora. Zomrel v roku 1496 a bol pochovaný v predsieni kostola, jeho hrob sa zachováva dodnes. V roku 1992 Rumunská pravoslávna cirkev kanonizovala Daniila Pustovníka, sláveného 18. decembra.

Kláštor bol nepretržite podporovaný Štefanovými nástupcami na tróne: Bogdanom III., Petrom Rareșom a Alexandrom Lăpușneanom, ktorí darovali majetky, knihy a cirkevné poklady. V roku 1490 sa vo Voronețe zakladá scriptorium (škola kopistov), v ktorej mních Pahomie kopíruje Tetraevangeliár — mimoriadne cenný rukopis, dnes zachovaný. Kláštor hostil aj školu slavónčiny, kde boli vzdelávané deti šľachticov a kňazov, budúci kňazi, kopisti, diakoni, učitelia. Objav Voronețského žaltára a Voronețského kodexu — dvoch z najstarších rumunských prekladov Biblie, dnes zachovaných v Rumunskej akadémii — dokazuje kultúrny význam tohto centra.

Kľúčovým obdobím v dejinách kláštora bola anexia Bukoviny Habsburskou ríšou v rokoch 1774-1775. Po tom, čo severozápad Moldavského kniežatstva prešiel pod vládu rakúskej monarchie (ktorá sa od roku 1804 stane Rakúskym cisárstvom, a od roku 1867 Rakúsko-Uhorskom), cisár Jozef II. inicioval sériu radikálnych reforiem, ktoré zasiahli aj pravoslávnu cirkev. 13. novembra 1782 sa igumeni zo siedmich kláštorov, medzi nimi aj Inochentie z Voronețu, zišli, aby zvolili dvoch delegátov, ktorí by predniesli ich požiadavky cisárovi Jozefovi II., žiadajúc uznanie starých privilégií. Nakoniec odpoveď prišla vo forme kompromisu, ktorý predpokladal zrušenie pustovní a zníženie počtu mníchov. V roku 1785 bol Kláštor Voroneț zatvorený, po 297 rokoch nepretržitého mníšskeho života. Kostol zostal fungovať ako farský kostol až do roku 1991, a veľká časť relikvií a pokladov kláštora bola prenesená do kláštorov Dragomirna, Sucevița a Putna.

Po roku 1918, keď sa Bukovina zjednotila s Rumunskom, bol kostol bývalého Kláštora Voroneț vyhlásený za štátnu historickú pamiatku. V období socializmu sa vykonávali archeologické výskumy a reštaurácie, niektoré ocenené, iné kontroverzné. Až po páde komunizmu, rozhodnutím č. 1 zo 14. marca 1991, podpísaným Jeho Vysokosťou Pimenom, arcibiskupom Suceavy a Rădăuți, Kláštor Voroneț obnovil svoj mníšsky život po 206 rokoch prerušenia, tentoraz ako komunita mníšok. Prvou igumenou bola stavrofóra Irina Pântescuová, pozoruhodná osobnosť, ktorá viedla kláštor s oddanosťou až do svojho odchodu do večnosti.

V roku 1993 Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) zaradila Kostol „sv. Juraja" Kláštora Voroneț spolu s ďalšími siedmimi kostolmi zo severnej Moldavska (Arbore, Pătrăuți, Moldovița, Probota, „sv. Ján Nový" zo Suceavy, Humor a, od roku 2010, Sucevița) na zoznam svetového kultúrneho dedičstva, do skupiny „Maľované kostoly severnej Moldavska". Toto medzinárodné uznanie podčiarkuje výnimočnú univerzálnu hodnotu týchto monumentov, považovaných za „majstrovské diela nástenného maliarstva, s mimoriadnou estetickou hodnotou vďaka ich vycibrenému koloritu a pozoruhodnej elegancii postáv".

Architektonické majstrovské dielo a umelecké dedičstvo

Architektúra Kostola „sv. Juraja" z Voronețu predstavuje originálnu a špecifickú syntézu moldavského štýlu, charakterizovanú odborníkmi ako jedinečná fúzia medzi prvkami byzantského pôvodu a prvkami patriacimi neskorému gotiku, ku ktorým sa pridávajú charakteristiky domáceho umenia. Trojlistový pôdorys, s tromi polkruhovými apsidami, členenie na oltár, loď a predsieň, systém oblúkov — všetko toto odkazuje na byzantskú architektonickú tradíciu, zatiaľ čo výška kostola, vonkajšie oporné piliere, rámy dverí a okien v lomenom oblúku a spôsob opracovania tesaného kameňa patria neskorému gotiku, ovplyvnenému transylvánskou a stredoeurópskou architektúrou.

Nad loďou sa týči veža s moldavskou klenbou — špecifický architektonický prvok vyvinutý v Moldavsku v 15.-17. storočí, ktorý umožňuje zníženie priemeru a hmotnosti veže pomocou dômyselného systému oblúkov a pendentívov. Strecha, v tvare stanu, je vyrobená z drevených šindľov, rovnako ako pri sedliackych domoch v oblasti, riešenie, ktoré okrem estetického aspektu má aj praktickú úlohu: sneh ľahšie kĺže z naklonenej strechy, chrániac vonkajšie fresky.

Na severnej fasáde sa zachováva pôvodná výzdoba kostola: rady keramických emailovaných diskov v žltej, hnedej a zelenej farbe, zdobených reliéfne. Tieto zahŕňajú heraldické motívy — vzpriameného leva a hlavu tura z erbu Moldavska — ako aj bytosti inšpirované západnou stredovekou literatúrou, ako sú dvojchvostové sirény. Veža je zdobená šestnástimi vysokými výklenkami, v štyroch z nich sa nachádzajú okná, a rad malých výklenkov obklopuje vežu nad nimi.

Vo vnútri kostola sa zachovávajú kreslá a lavice zo 16. storočia, medzi nimi kniežacie kreslo — skutočné majstrovské dielo drevorezby — a hrob mitropolitu Grigora Roșcu v predvorí, ako aj hrob pustovníka Daniila v predsieni. Tieto náhrobné monumenty, s sochárskou výzdobou vynikajúcej jemnosti, pridávajú ďalšiu dimenziu umeleckej hodnoty súboru.

Vnútorná maľba kostola pochádza väčšinou z čias Štefana Veľkého, rok 1496. V scénach v oltári a v lodi sa anonymný umelec snažil predovšetkým vyjadriť teologický zmysel obrazov, vytvárajúc slávnostný súbor, ale so zjavným charakterom monumentality. Medzi týmito vnútornými maľbami pútajú pozornosť najmä: Posledná večera, Rozdávanie apoštolom, Umývanie nôh (v oltári), Cyklus utrpenia a votívny obraz kniežaťa Štefana Veľkého s jeho rodinou (v lodi). Štýl je inšpirovaný archaickou byzantskou ikonografiou, ale s jasnosťou a prísnosťou ikonografického usporiadania, energickým kreslením a výraznosťou postáv ďaleko od stereotypu alebo konvencie.

Skutočnou umeleckou slávou Voronețu je však vonkajšia maľba, realizovaná v roku 1547, na podnet mitropolitu Grigora Roșcu, bratranca Petra Rareșa (nelegitímneho syna Štefana Veľkého, kniežaťa medzi rokmi 1527-1538 a 1541-1546). Tento pridal na západnom konci kostola uzavreté predvorie (exonarthex), pre ktoré prijal jedinečné riešenie: západná stena predvoria je plná stena, bez akéhokoľvek otvoru, a celá stavba je namaľovaná od základov až po odkvap. Architektúra je viditeľne podriadená maľovanému dekoru — revolučná koncepcia pre tú dobu.

Mitropolita Grigore Roșca, erudovaný s rozsiahlymi záujmami a duchovný poradca Petra Rareșa, osobne koordinoval ikonografický program. Predpokladaným autorom tohto renesančného súboru v juhovýchodnej Európe sa považuje maliar Marcu (písař Marcu). Vonkajšie fresky, realizované len rok po smrti Petra Rareșa, patria vlastne epoche tohto kniežaťa, spolu s tými z Probota, Humor, Moldovița a Arbore.

Najpôsobivejšou z týchto fresiek je scéna Posledného súdu na západnej stene, obrovská kompozícia organizovaná na štyroch registroch (alebo piatich, podľa niektorých interpretácií), ktorá zaberá celú západnú stenu, neprerušenú žiadnym otvorom dverí alebo okna — jedinečná v umení celého kresťanského Východu. V hornom registri sa objavuje Boh Otec, obklopený svätými anjelmi. Druhý register zahŕňa scénu Deesis, s Kristom na tróne medzi Matkou Božou a svätým Jánom Krstiteľom, orámovaný apoštolmi sediacimi na stoličkách. Od nôh Spasiteľa vychádza rieka ohňa, v ktorej hriešnici nachádzajú svoje trápenia. Tretí register predstavuje Etimasiu Svätého Ducha, symbolizovanú v podobe holubice, Sväté evanjelium a praotcov ľudského pokolenia — Abraháma, Izáka a Jakuba — majúcich na severe skupinu veriacich vedených svätým apoštolom Pavlom, a na juhu skupiny neveriacich, ktorí dostávajú pokarhanie od Mojžiša. Vo štvrtom registri, v strede, sa objavuje váha, ktorá váži dobré a zlé skutky, zápas medzi anjelmi a démonmi o duše; v severnej zóne raj, a v južnej peklo.

Charakteristickou mimoriadnou črtou týchto fresiek je bohatá tvorivá predstavivosť realizátorov, ktorí zavádzajú do kompozície hlboko miestne, folklórne prvky: archanjeli, ktorí fúkajú do bučin (nástroj špecifický pre horských pastierov, príbuzný švajčiarskemu alpenhornu), kráľ Dávid hrajúci na kobze (rumunská lutna), Adam orajúci dreveným pluhom ťahaným volmi, Eva priadúca vlnu ako gazdiná, Ábel pasúci ovce, anjeli s tvárami moldavských žien, duše nesúce sa k nebu zabalené v tradičných uterákoch, a odsúdené duše nesúce turbany ako Turci — smrteľní nepriatelia Moldavska tých čias. Zvieratá z regiónu — jelene, diviaky, vlky, veveričky, medvede — sa zúčastňujú na súde, a kvety (snežienky, zvončeky) sú tie z miestnej flóry.

Na južnej fasáde, na pozadí intenzívnej modrej „Voronețskej modrej", je namaľovaný Strom Jesseho (genealógia Ježiša Krista), a na stĺpoch sú zobrazení grécki a latinskí filozofi, medzi nimi Platón a Aristoteles — pozoruhodná ikonografická inovácia. Na severnej fasáde sa objavuje „Hymnus mŕtvych" a scéna prechodu duše po smrti.

„Voronețská modrá" zostáva jedným z najväčších tajomstiev dejín umenia. Hoci chemické analýzy odhalili, že základom pigmentu je azurit — prírodný zásaditý uhličitan meďnatý ťažený z miestnych hornín — presnú receptúru majstrov, vrátane možných organických prísad alebo špeciálnych techník nanášania, sa nepodarilo verne zrekonštruovať. Táto modrá prechádza z modrej na zelenú v závislosti od okolitej vlhkosti, vytvárajúc živý, takmer organický efekt. Odborníci na výtvarné umenie ju prirovnávajú k Rubensovej červeni a Veronesovej zelenej, a niektorí výskumníci naznačili možné vplyvy alebo podobné techniky ako tie, ktoré používala benátska škola alebo sieneskí maliari, ktorí používali azurit ako základnú vrstvu pod glazúrami ultramarínu (lapis lazuli). Fakt, že tento pigment, nanesený vonku, vystavený dažďu, snehu a slnku po viac ako 475 rokov, si zachováva svoju intenzitu a žiaru, zostáva záhadou, ktorá pridáva ďalšiu vrstvu fascinácie monumentu.

Legendy, osobnosti a zlomové momenty

Príbeh Kláštora Voroneț je úzko spätý s dvoma výnimočnými osobnosťami rumunských dejín: Štefanom Veľkým a Daniilom Pustovníkom. Legenda o založení, zaznamenaná Ionom Neculce v „Letopise krajiny Moldavska", predstavuje stretnutie zúfalého kniežaťa a vizionárskeho pustovníka, v momente hlbokej krízy pre osud národa. Daniil, ktorý žil dvadsať rokov v pustovníctve vo Voronețe, po tom, čo predtým si vytesal celu do skaly v Putne, sa stal prvým igumenom kláštora a vtlačil mu mimoriadne vysokú úroveň duchovného života. Považovaný za svätého už počas života, pre zázraky, ktoré vykonal, a pre svoju múdrosť, bol kanonizovaný v roku 1992, a jeho hrob v predsieni zostáva miestom púte.

Tretou podstatnou postavou je mitropolita Grigore Roșca, bratranec Petra Rareșa, ktorý v roku 1547 pridal uzavreté predvorie a objednal vonkajšiu maľbu. Vychovaný ako kňaz pod vedením mníchov z Voronețu — ako sám dosvedčuje v poznámke na Tetraevangeliári z roku 1550/1551 darovanom kláštoru: „... kde od útleho detstva som sa zasvätil Bohu, s modlitbou svätého nášho otca Daniila nového, a kde som prijal anjelský chlieb, a kde som sa mnoho namáhal dušou" — Grigore Roșca bol skutočným eruditom svojej doby, s rozsiahlymi záujmami v oblasti teológie, histórie a umenia. Je považovaný, po Štefanovi Veľkom a Daniilovi Pustovníkovi, za tretieho zakladateľa Kláštora Voroneț.

Petru Rareș, nelegitímny syn Štefana Veľkého, bol tým, kto dal nový umelecký impulz moldavským kláštorom, objednávajúc vonkajšiu maľbu viacerých kostolov. Hoci fresky z Voronețu boli realizované rok po jeho smrti, patria epoche a umeleckej vízii tohto kniežaťa, považované za najúspešnejší súbor umenia feudálneho Moldavska.

Po 206 rokoch prerušenia, v roku 1991, Kláštor Voroneț znovuzrodil ako kláštor mníšok. Prvou igumenou, stavrofórou Irinou Pântescuovou, viedla komunitu s múdrosťou a oddanosťou po desaťročia, rozvíjajúc misijné a kultúrne aktivity. V súčasnosti kláštor vedie igumena Gabriela Platonová, a komunita mníšok — približne 20 žien — harmonicky spája život modlitby s prácou v hospodárstve, starostlivosťou o dedičstvo a prijímaním pútnikov a turistov. Mníšky organizujú dielňu maľby a ponúkajú bezplatné sprevádzanie návštevníkom, štedro sa deliec o príbeh a duchovnosť tohto svätého miesta.

Praktický návštevný sprievodca a zážitok dnešného turistu

Kláštor Voroneț je otvorený návštevníkom denne, od pondelka do nedele. Program návštev sa líši podľa sezóny: v letnom období (približne máj-september) je program od 08:30 do 20:00, zatiaľ čo v zimnom sezóne je od 09:00 do 17:00. Odporúča sa skontrolovať aktuálny program na oficiálnej stránke kláštora (www.manastireavoronet.ro) alebo zavolať priamo na telefón (+40 230 235 323 / +40 230 232 413), pretože program sa môže meniť počas náboženských sviatkov.

Vstupné je: 10 RON pre dospelých, 5 RON pre žiakov a študentov (s platným preukazom). Existuje aj fotografický poplatok za exteriér 10 RON. Fotografovanie vo vnútri kostola je zakázané, zatiaľ čo na vonkajšom nádvorí a pri vonkajších freskách môžete fotografovať voľne. Pri vstupe sa poskytujú sukne a šatky pre návštevníčky, ktoré to potrebujú, a slušné oblečenie je povinné — ramená a kolená musia byť zakryté pre všetkých návštevníkov, bez ohľadu na pohlavie.

Prístup ku kláštoru je z Gura Humorului, po okresnej ceste DJ177D, na vzdialenosť približne 4 kilometrov. Zo Suceavy je vzdialenosť 36 kilometrov, a cesta trvá približne 40-50 minút autom. Existuje aj možnosť prísť autobusom alebo mikrobusom do Gura Humorului, a odtiaľ pokračovať pešo (približne 3,5 kilometra) alebo miestnym taxíkom. GPS súradnice sú: 47°31'2.36"S, 25°51'51.09"V.

Najlepší čas na návštevu je skoro ráno, keď slnečné svetlo pekne dopadá na vonkajšie fresky a dav je menší. Odporúča sa vyčleniť aspoň hodinu a pol na návštevu, čas, počas ktorého môžete obdivovať tak vonkajšie fresky — najmä monumentálny Posledný súd na západnej stene a Strom Jesseho na južnej fasáde — ako aj vnútro kostola, s maľbami z roku 1496, kniežacím kreslom, hrobmi Daniila Pustovníka a Grigora Roșcu, a atmosféru hlbokého pokoja.

Pri vstupe môžete požiadať o bezplatného sprievodcu — mníšky poskytujú podrobné vysvetlenia o symbolike fresiek, histórii kláštora a duchovnosti miesta. Neodmietnite túto príležitosť: rozdiel medzi 10-minútovým pohľadom a hodinovým porozumením je práve toto sprevádzanie. Počas náboženských obradov sa návšteva vykonáva diskrétne alebo sa čaká na ich ukončenie.

Vo vnútri kostola muži stoja vpravo, ženy vľavo — tradičné pravoslávne pravidlo, dodržiavané vo všetkých kultových miestach. Návšteva sa vykonáva len v označených a povolených zónach. Kláštor neposkytuje ubytovanie, ale v Gura Humorului existuje množstvo penziónov a hotelov, od tých s tradičným bukovinským charakterom až po moderné 3-4 hviezdičkové zariadenia.

V blízkosti sa nachádzajú aj ďalšie maľované kláštory UNESCO, tvoriace mimoriadny okruh: Kláštor Humor (5 km), Kláštor Moldovița (približne 25 km), Kláštor Sucevița (približne 20 km), Kláštor Putna (približne 30 km). Každý z týchto kláštorov má svoju vlastnú dominantnú farbu — Humor má červenú, Moldovița žltú, Sucevița zelenú — a Voroneț, so svojou nezameniteľnou modrou, zostáva klenotom koruny tohto jedinečného súboru na svete.

Miestna gastronómia si zaslúži objavenie: rădăuțianska polievka, údený pstruh, bukovinské sarmale v hlinených hrncoch, koláče so syrom a čučoriedkami, všetko pripravené podľa tradičných receptov prenášaných z generácie na generáciu. Obchody v oblasti ponúkajú miestne produkty: med, čučoriedkový džem, sušené huby, tradičné remeselné výrobky.

Kláštor Voroneț nie je len monument na návštevu, ale miesto stretnutia s históriou, s umením a s duchovnosťou v čistej forme. Či ste pútnici, milovníci umenia, historici alebo jednoducho cestovatelia hľadajúci krásu, toto miesto vás hlboko zasiahne. „Voronețská modrá", s jej nevyriešeným tajomstvom, s jej príbehom viery a odolnosti tvárou v tvár ríšam, s jej lesným pokojom, zostáva symbolom toho, že krásne a sväté môžu trvať večne, ak sú zakorenené v pravde a láske.