Múzeum rumunského roľníka

Katedrála pamäti vidieka v srdci Európy

Na Kiseleffovej ceste, na dvoch krokoch od Námestia víťazstva, sa týči jedna z najfascinujúcejších kultúrnych inštitúcií východnej Európy: Národné múzeum rumunského roľníka. Budova z červenej tehly, zahalená do neorumunského architektonického šatu s koreňmi v brâncovskej tradícii, dnes ukrýva viac ako 90 000 svedectiev jednej civilizácie — keramiku, ľudový odev, tkaniny, ikony, náradie, celé drevené kostoly —, ktoré spolu tvoria najbohatšiu zbierku umenia a ľudových tradícií v Rumunsku a jednu z najcennejších v celej Európe. Inštitúcia je „nová, s dávnou históriou", ako radi hovorili tí, ktorí poznali jej osud: znovuzaložená 5. februára 1990, len šesť týždňov po páde režimu Nicolae Ceaușesca, v skutočnosti pokračuje v muzeografickej tradícii začatej v roku 1906. V roku 1996 sa Múzeum rumunského roľníka stalo prvým múzeom v strednej a východnej Európe laureátom ceny EMYA — European Museum of the Year, najprestížnejšieho ocenenia európskeho muzeálneho sektora, udeľovaného pod záštitou Rady Európy. Pre kultivovaného európskeho cestovateľa návšteva tohto múzea znamená viac než prechádzku sálami s exponátmi: znamená stretnutie so spôsobom myslenia o dedičstve, v ktorom rumunská špecifickosť — roľník ako univerzálna postava ľudskej podstaty — je v dialógu s veľkým príbehom európskej kultúry, od brâncovskej renesancie cez avantgardy 20. storočia až po dnešnú európsku muzeológiu.

Koncept múzea, ako ho navrhli jeho zakladatelia pod vedením maliara Horiu Berneu, zámerne odmieta klasickú logiku etnografického múzea spoločnosti. Tu sa nepredstavuje „život dediny v určitej epoche", ale „tradičný človek" — výraz, ktorý mu dala etnografka Irina Nicolauová, najbližšia spolupracovníčka Berneu — ako nadčasová duchovná matrica, schopná ponúknuť súčasnému svetu referenčný bod autenticity. Filozof Gabriel Liiceanu pozoroval, že múzeum ponúka „univerzálnosť ľudského typu, ktorú predstavuje roľník". Táto eminentne európska vízia — zúčastňujúca sa na tej istej fascinácii „umením národov", ktorá od 19. storočia dala vzniknúť veľkým etnografickým múzeám kontinentu — bola odmenená v roku 1996 európskou porotou, ktorá ocenila „výnimočne zriedkavú kvalitu predstavivosti" expozície a vzorový spôsob, akým boli zbierky chránené v temných rokoch komunistického režimu. Dnes múzeum hostí aj prvky zapísané do svetového nehmotného dedičstva: remeslo keramiky z Horezu, zastúpené vo svojich zbierkach nádobami mimoriadneho rafinementu, bolo v decembri 2012 zapísané UNESCO na Zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva spolu s ďalšími rumunskými prvkami ako doina a rituál Căluș. Múzeum rumunského roľníka je teda uzlovým bodom, v ktorom sa spomienka na rumunský vidiek spája s veľkými sieťami európskeho a svetového dedičstva.

Historické korene: od vzniku moderného štátu k veľkej rodine európskych etnografických múzeí

Pôvod múzea sa stráca v occidentalizujúcich ambíciách moderného Rumunska, na sútoku národného sebavedomia a veľkých kultúrnych vzorov Európy. Všetko začína v roku 1864, keď knieža Alexandru Ioan Cuza — ten istý reformátor, ktorý v plnej ére vytvárania európskych národných štátov, podľa vzoru revolúcií z roku 1848 — zakladá Národné múzeum antiky, zámerne umiestnené do rodiny veľkých národných múzeí kontinentu, od Louvru po viedenské a berlínske. O jedenásť rokov neskôr, v roku 1875, na návrh Titu Maioresca — literárneho kritika vychovaného v duchu nemeckej školy, vodcu Junimey a jedného z tvorcov kultúrnej modernizácie Rumunska — sa pri tomto múzeu organizuje „osobitná sekcia, v ktorej by sa vystavovali textilné umelecké diela vyrobené v krajine: odevy, koberce, plátna, súkna". Expozáty pochádzali najmä zo zbierky podplukovníka Dimitrieho Pappasoglua, ktorý už od roku 1864 organizoval malé múzeum v pavilóne svojho domu — jednu z prvých súkromných etnografických zbierok v juhovýchodnej Európe. Tieto skoré pokusy, ešte bez koherentnej muzeografickej vízie, mali sa stať základom, na ktorom sa neskôr vybuduje inštitúcia.

Zakladajúci moment prichádza v roku 1906, keď kráľovským dekrétom č. 2.777 z 13. júla 1906 kráľ Karol I. — patriaci k nemeckej dynastii Hohenzollern-Sigmaringen, prvý kráľ zjednoteného Rumunska — zakladá Múzeum etnografie, národného umenia, dekoratívneho umenia a priemyselného umenia. Myšlienka patrí ministrovi školstva a kultov Mihailovi Vlădescovi, jej realizácia sa v rovnakej miere pripisuje reformátorovi Spiru Haretovi. Za riaditeľa je od 1. októbra 1906 menovaný Alexandru Tzigara-Samurcaș (1872–1952), historik umenia, etnograf a muzeológ, prvý Rumun s doktorátom z dejín umenia. Tzigara-Samurcașova formácia je hlboko európska: po štúdiách na Mníchovskej univerzite (od roku 1893) sa stáva asistentom na Generálnom riaditeľstve kráľovských múzeí v Berlíne (1896–1897), a v Paríži v rokoch 1896–1898 má za profesorov uznávaných historikov umenia André Michela a Müntza — tento špecialista na zbierky rodiny Mediciovcov a na európske textilné umenie. Po návrate do vlasti sa stáva tajomníkom kráľa Karola I. a riaditeľom Univerzitnej nadácie Karola I., desaťročia bojujúc za „skutočné národné múzeum", ako vyjadroval svoju rétorickú otázku v slávnom článku: „Sme hodní národného múzea?". V roku 1910 Tzigara-Samurcaș organizuje rumunskú sekciu na medzinárodnej výstave ľudového umenia v Berlíne — prvú medzinárodnú výstavnú účasť rumunského ľudového umenia —, čin, ktorý umiestňuje mladú bukureštskú inštitúciu do siete etnografických múzeí Európy: Skansenu v Štokholme, otvoreného v roku 1891 Arturom Hazeliom ako prvého múzea pod holým nebom kontinentu, ľudových múzeí nemeckých v Berlíne a Mníchove, budúceho Musée des Arts et Traditions Populaires v Paríži (1937, založeného Georgesom Henrim Rivièreom). Múzeum z roku 1906 patrí teda prvej generácii európskych etnografických múzeí, zrodených z toho istého národného romantizmu, ktorý hľadal ľudové korene modernej identity.

V roku 1912 začína výstavba nového sídla na Kiseleffovej ceste — „Múzea pri ceste", ako ho budú prezývať Bukurešťania — a stavenisko, prerušované vojnami a finančnými ťažkosťami, sa bude tiahnuť 29 rokov, až do roku 1941. Počas druhej svetovej vojny bol „palác" na pokraji toho, aby sa stal kasárňou pre sovietsku armádu. Potom nasledovala dlhá komunistická éra: v roku 1948 je Tzigara-Samurcaș odvolaný z funkcie riaditeľa a zbierky sú vyhnané zo svojho sídla, zhromaždené na čas v paláci Știrbey na Calea Victoriei — pod názvom Múzeum ľudového umenia Rumunskej socialistickej republiky, vedené etnografom Tancredom Bănățeanom — aby potom boli natlačené do skladov Múzea dediny. Od roku 1953 budova na Kiseleffovej ceste postupne hostí Múzeum Lenina-Stalina, potom Múzeum komunistickej strany, stávajúc sa poctou kultu osobnosti Nicolae Ceaușesca; v 60. rokoch k nej pribudne centrálna časť kancelárií s proletkultovými črtami, v úplnom nesúlade s pôvodnou architektúrou. V roku 1978 je inštitúcia založená v roku 1906 prakticky zrušená zlúčením s Múzeom dediny.

Obrodenie prichádza s Revolúciou z decembra 1989. 5. februára 1990 — šesť týždňov po poprave Ceaușesca — minister kultúry Andrei Pleșu na naliehavé odporúčanie historika umenia Dana Hăulicu vymenúva maliara Horiu Berneu (1938–2000), syna sociológa Ernesta Berneu, do funkcie riaditeľa znovuzaloženého múzea pod názvom Múzeum rumunského roľníka. Oficiálne otvorenie sa koná v roku 1993, na druhý deň Veľkej noci, s prvou výstavou stálej expozície nazvanou „Kríž"; v roku 1994 sa otvárajú sály s ikonami, v roku 1996 sa inaugurujú poschodie pod titulom „Triumf", a v roku 2008 sála „Chlieb", doplňujúc muzeografickú víziu. Ale cesta k európskemu uznaniu bola posiata dramatickými skúškami: v júni 1990, počas „Mineriády", bolo múzeum zdevastované baníkmi privolanými do hlavného mesta, keďže bolo zamenené za sídlo Národnej roľníckej kresťansko-demokratickej strany — historického pokračovateľa strany Iuliu Maniua, zakázanej komunistami. V roku 1996, dvanásť rokov od založenia a po šiestich rokoch existencie v novej podobe, Múzeum rumunského roľníka získava cenu EMYA — European Museum of the Year, udeľovanú pod záštitou Rady Európy zo Štrasburgu, spomedzi 64 zúčastnených múzeí z 21 krajín. Ocenenie, odovzdané riaditeľovi Horiovi Berneovi samotnou Jej Veličenstvom kráľovnou Fabiolou Belgickou — trofejou bola soška „Vajce" („The Egg"), dielo britského sochára Henryho Moora — bolo prvýkrát udelené múzeu zo strednej a východnej Európy, čo znamenalo symbolický návrat Rumunska do európskej kultúrnej rodiny po desaťročiach izolácie.

Architektonické majstrovské dielo: „palác umenia zeme" a umelecké dedičstvo

Budova múzea je sama osebe vyhlásením zásad. Navrhnutá architektom Nicolaem Ghicom-Budeștim (1869–1943), významnou postavou rumunskej architektonickej školy, bola koncipovaná — podľa muzeografickej vízie Tzigaru-Samurcașa — ako „palác umenia zeme", usporiadaný v podobe kláštorného ohradenia. Neorumunský štýl s výraznými brâncovskými odrazmi sa prejavuje červenou tehlovou murivou, oknami zoskupenými pod arkádami, stĺpmi, balustrádou, prepichnutými prvkami a centrálnou vežou s altánkom pripomínajúcim zvonice starých kláštorov, všetko sprevádzané bohatým repertoárom kvetinového a zoomorfného dekoratívneho prvku. Budova, vyhlásená za historickú pamiatku, stojí na mieste bývalej Štátnej mincovne — kde do roku 1912 fungovalo staré múzeum —, na pozemku nasiaknutom históriou: kedysi tu stál palác kniežaťa Nicolae Mavrogeniho, fanariotského princa z éry osmanskej nadvlády nad Valašskom. Táto postupnosť vrstiev — osmanská tradícia, nemecká kráľovská ašpirácia, európska modernita — robí z budovy skutočný palimpsest rumunskej histórie v dialógu s európskou.

Neorumunská architektúra múzea musí byť čítaná v širšom európskom kontexte „národných štýlov" z konca 19. a začiatku 20. storočia: ten istý impulz, ktorý viedol nemeckých a rakúskych architektov k Jugendstilu, Francúzov a Belgičanov k Art Nouveau, Britov k Arts and Crafts alebo škandinávčanov k národnému romantizmu (zakladateľ Skansenu, Hazelius, bol súčasníkom iniciátorov tohto prúdu) prinútil Iona Mincu — vychovaného na École nationale supérieure des Beaux-Arts v Paríži —, Grigora a Cristofiho Cercheza, Petreho Antonesca a Ghicu-Budeștiho hľadať „národne špecifický" architektonický jazyk. Téza sformulovaná Alexandrom Odobescom už v roku 1870 — „študovať zvyšky, akokoľvek malé, umeleckej produkcie minulosti a urobiť z nich zdroj veľkého umenia" — stojí v základoch celej školy. A hlavný zdroj inšpirácie, brâncovský štýl, je sám európskou syntézou: byzantskou, osmanskou a renesančnou, zrodenou vo Valašsku na začiatku 18. storočia, za vlády Konštantína Brâncoveana (1688–1714) — kniežaťa-mučeníka, kanonizovaného Rumunskou pravoslávnou cirkvou v roku 1992, ktorého éra rozkvetu zostala referenčným bodom národnej kultúrnej identity, v neustálom dialógu s habsburským barokom susedného Sedmohradska. Múzeum na Kiseleffovej ceste je teda nielen kontajnerom dedičstva, ale celkovým umeleckým dielom, v ktorom architektúra, rovnako ako zbierky, ktoré ukrýva, hovorí o odolnosti kultúry nachádzajúcej sa na križovatke Osmanskej ríše, Habsburskej monarchie a ambícií západnej modernity.

Dedičstvo múzea zahŕňa viac ako 90 000 kusov — tichých svedkov vidieckej civilizácie, ktorej techniky, viery a estetické formy prešli stáročiami. Zbierka keramiky, jedna z najbohatších v Európe, zahŕňa približne 18 000 kusov pochádzajúcich z takmer 200 hrnčiarskych centier krajiny, najstaršia datovaná z roku 1746. Popri úžitkových nádobách — hrncoch, džbánoch, panviciach, formách na koláče — sa nachádzajú majstrovské diela glazovanej keramiky z Horezu, ktorej technické tradície boli v roku 2012 zapísané do nehmotného dedičstva UNESCO, nádoby s orientálnymi vplyvmi určené pre bojarovské rodiny, diela slávneho centra z Rădăuți spojeného s rodinou hrnčiarov Colibaba (najmä neopakovateľný Constantin Colibaba) a kusy pochádzajúce z zaniknutého centra z Vama Oașului. Niektoré z prvých nádob vstupujúcich do zbierky pochádzajú priamo z Výročnej výstavy 40 rokov vlády kráľa Karola I., organizovanej v roku 1906 v Karolovom parku.

Zbierka ľudového odevu zahŕňa takmer 20 000 kusov odevov zo všetkých rumunských provincií, začínajúc prvou polovicou 19. storočia — poklad odevov, ktorý prilákal prestížne dary od osobností ako kráľovná Mária (narodená Marie z Edinburghu, vnučka kráľovnej Viktórie Veľkej Británie, jedna z najcharizmatickejších postáv rumunskej dynastie), princezná Sabina Cantacuzino alebo Elisa Brătianu. Zbierka bola prezentovaná aj na výstave „We Wear Culture" na Google Arts and Culture, spolu s 3 000 rokmi histórie svetovej módy. Zbierka interiérových tkanín — vyrobených z ľanu, konope, bavlny alebo hodvábu — a zbierka dreva, nábytku a kovania, s približne 8 000 objektmi (z ktorých 130 vyrobených tesárskou technikou, rozšírených po všetkých etnografických oblastiach), dopĺňajú obraz materiálnej kultúry s pozoruhodnou estetickou koherenciou.

Osobitnú kategóriu predstavuje náboženská zbierka s takmer 4 000 kusmi: ikony na skle a na dreve, vzory na ikony, drevoryty, kňazské rúcha, liturgické nádoby, kríže a trojmože. Ikony na skle — maľované roľníkmi pre roľníkov, datované od konca 18. storočia do druhej polovice 19. storočia — pochádzajú zo slávnych sedmohradských centier Nicula, Alba Iulia, Făgăraș, Șcheii Brașov alebo Mărginimea Sibiului, územia, ktoré po stáročia patrili Habsburskej monarchii a Rakúsko-Uhorsku. Tradícia ikonopiscov z Niculy sa zaraďuje do širšej rodiny maľby „na zadnej strane skla" (Hinterglasmalerei) rozšírenej v stredoeurópskom priestore — Bavorsko, Rakúsko, Švajčiarsko —, medzikultúrny dialóg, ktorý múzeum ilustruje s nadbytkom. Medzi exponátmi s európskym historickým rezonančným významom sa nachádza aj metópa z Tropaeum Traiani, monumentu postaveného cisárom Traianom v Dobrogei na oslavu dobytia Dácie — spomienka na rímsku vrstvu civilizácie na týchto územiach.

Ale piece de résistance expozície — prezývaná „dom v dome" — je obydlie roľníka Antonieho Mogoșa z dediny Ceauru, okres Gorj, postavené medzi rokmi 1875 a 1879 a privezené do Bukurešti už v roku 1909 Tzigarom-Samurcașom. Mogoș bol samouk rezbár a kostolný spevák, ktorého ľudový génius bol objavený neskoro; jeho dom, postavený a vyzdobený rezbami vlastnými rukami v nevídanom štýle, bol od začiatku prezentovaný nenaturalistickým spôsobom, objekty boli vystavované fragmentárne, naznačujúc prístavby hospodárstva. V roku 1936 Konrad Hahm, riaditeľ Berlínskeho múzea, urobil nezabudnuteľnú paralelu medzi spôsobom vystavenia domu a slávnym Pergamonským oltárom Dia. Po tom, čo komunistický režim ho presunul pod holé nebo do Múzea dediny, sa Mogoșov dom vrátil do Múzea rumunského roľníka v roku 2002, obnovujúc pôvodnú expozíciu.

Ďalšou podstatnou dimenziou dedičstva je poslanie záchrany drevených kostolov. Pod impulzom Horiu Berneu múzeum po roku 1990 zakúpilo šesť drevených kostolov z okresov Arad a Hunedoara: dva boli privezené do Bukurešti — ten z Bejanu, historická pamiatka z konca 18. storočia s patrónom svätým Mikulášom, prenesený do vnútorného nádvoria múzea v roku 1992 a vysvätený v roku 1993, na druhý deň Veľkej noci, a ten z Mintie, vystavený vo vnútri —, a štyri sú konzervované in situ (v Lunca Moților, Groșii Noi, Julița a Troaș). Toto poslanie záchrany sa zaraďuje do európskej tradície zachovania náboženského dedičstva z dreva — od stĺpikových kostolov (stavekirker) Nórska, zapísaných do dedičstva UNESCO, po drevené kostoly z Maramureșu, a tiež samotné zapísané do svetového dedičstva v roku 1999 —, bukureštské múzeum ponúka konečný útočisko pre monumenty nachádzajúce sa na pokraji zrútenia. V nádvorí múzea návštevník stretáva aj kríže venované žene — svätej Teodore, svätej Paraskeve, Panne Márii —, ako aj monumentálne drevené vreteno, „Vreteno s Turcălău", vysoké približne štyri metre, symbolický objekt ženskej domácej práce.

Legendy, osobnosti a zlomové momenty

História múzea je naplnená osobnosťami, ktorých osudy sa preplietali s osudom inštitúcie. Alexandru Tzigara-Samurcaș zostáva patrónskou postavou: aristokrat aromunského pôvodu, člen spoločnosti Junimea, priateľ Maioresca, vychovaný v Mníchove, Berlíne a Paríži, tajomník kráľa Karola I., bol skutočným zakladateľom múzea a zostal riaditeľom až do roku 1948, keď ho komunistický režim odvolal. Jeho činnosť zberateľa, organizátora medzinárodných výstav a teoretika ľudového umenia ovplyvnila „všetko, čo toto múzeum znamenalo v dejinách rumunskej kultúry". Po jeho smrti v roku 1952 bola spomienka na inštitúciu uchovávaná v tieni, zbierky boli rozptýlené, až do obrodenia v roku 1990.

Horia Bernea (1938–2000) je spolu s Tzigarom druhým veľkým zakladateľom. Maliar medzinárodnej reputácie — s výstavami v Paríži, Londýne, Edinburghu, Glasgowe, Budapešti a Haagu, ocenený na Bienále v Paríži v roku 1971 — Bernea bol duchovným architektom znovuzaloženého múzea, riaditeľom medzi rokmi 1990 a 2000. Bol konzultovaný ohľadom názvu inštitúcie, a voľba „Múzeum rumunského roľníka" — názov, ktorý mnohých na začiatku zmätok, v ére, keď slovo „roľník" bolo ešte zaťažené pejoratívnymi konotáciami — sa ukázala ako geniálna. Bernea vytvoril autorskú muzeografiu, v ktorej objekty nie sú „vystavované", ale „uvádzané na scénu", vo vizuálnom diskurze, ktorý spája antropológiu s súčasným umením; bol to on, kto v roku 1991 objavil drevený kostol z Bejanu nachádzajúci sa na pokraji zrútenia a inicioval jeho záchranu. Zomrel v Paríži v decembri 2000, jeho telo bolo prevezené do vlasti a pochované pri Mavrogheniho kostole, v bezprostrednej blízkosti múzea, na pohrebnom obrade sa zúčastnili cirkevní hodnostári Rumunskej pravoslávnej cirkvi na čele s patriarchom Teoctistom. Dnes kino múzea nesie jeho meno — Štúdio Horia Bernea.

Medzi blízkych spolupracovníkov Berneu patrí etnografka Irina Nicolauová, ktorej poznámky uchovali spomienku na „založenie" múzea, a filozof Andrei Pleșu, ktorého zakladajúci akt z 5. februára 1990 umožnil obrodenie. Historik Dan Hăulică bol ten, kto naliehavo odporučil Berneu. Po jeho smrti viedla inštitúciu medzi rokmi 2001 a 2005 historik Dinu C. Giurescu, a v prechodnom období staveniska reštaurácie, medzi rokmi 2016 a 2019, umelkyňa Lila Passima; od roku 2019/2020 sú osudy múzea zverené riaditeľovi Virgilovi Ștefanovi Nițulescuovi, špecialistovi na nehmotné dedičstvo, ktorý koordinoval návrat inštitúcie k životu po desaťročí staveniska.

Zlomové momenty múzea sa prekrývajú s tými rumunskej histórie samotnej. Komunistické obdobie — keď budova hostila Múzeum Lenina-Stalina a potom Múzeum strany, stávajúc sa chrámom kultu Ceaușescov — zanechalo fyzicky viditeľné stopy aj dnes: v suteréne múzea stále existuje sála s ironickou expozíciou artefaktov z bývalej éry, memento absurdity totality. Mineriáda z júna 1990, keď bola inštitúcia zdevastovaná, keďže bola zamenená za sídlo Národnej roľníckej strany, zostáva nevyliečenou ranou postkomunistického prechodu. A v roku 1996 v Štrasburgu kráľovná Fabiola Belgická odovzdala Horiovi Berneovi trofej „Vajce" Henryho Moora — prvé ocenenie EMYA vôbec udelené múzeu z východnej Európy, len šesť rokov od vzniku novej inštitúcie, na ceremónii, ktorá symbolizovala reintegráciu Rumunska do kultúrneho koncertu kontinentu. V roku 2006 pri príležitosti storočnice múzeum získalo Rád „Za kultúrne zásluhy" v stupni Veľký dôstojník; v roku 2007 získalo štatút múzea národného významu; v roku 2025 oslávilo 35 rokov od znovuzaloženia, a v roku 2026 si pripomína 120 rokov od založenia v roku 1906 a 30 rokov od európskeho uznania.

Praktický sprievodca návštevou a zážitok dnešného turistu

Národné múzeum rumunského roľníka sa nachádza na Kiseleffovej ceste č. 3, sektor 1, Bukurešť, oproti Námestiu víťazstva — stála expozícia —, a pre dočasné výstavy, Klub roľníka, kino a jarmoky, je druhá adresa Ulica mincovne č. 3. Najpohodlnejšia cesta prístupu je metrom, stanica Piața Victoriei (linky M1 a M2), nasledovaná prechádzkou niekoľkých minút; autobusy 205, 381 a 783 zastavujú v blízkosti. Program návštev je od stredy do nedele, medzi 10:00 a 18:00, posledný vstup je povolený o 17:00; múzeum je zatvorené v pondelok a utorok. Vstupné je mierne podľa európskych štandardov: 20 lei pre dospelých, 10 lei pre dôchodcov, a žiaci, študenti, držitelia karty Euro 26 pod 30 rokov a osoby so zdravotným postihnutím majú 75 % zľavu, platia 5 lei. Osobné fotografie sú povolené, za profesionálne natáčanie sú dodatočné poplatky.

Po takmer desaťročí prác na spevnení a reštaurovaní (2016–2025) múzeum znovuotvorilo svoje brány postupne: v apríli 2025 prízemie, s výstavou „Kresťanský zákon" — súbor sál venovaných náboženskej roľníckej kultúre (Krása kríža, Pôst, Zbožnosť, Relikvie, Okná, Čas, Kríž–Strom života, Sila kríža, Ikony a Škola dediny) —, a v roku 2026, spolu s oslavou 120 rokov histórie, celé poschodie, s výstavou „Poradie života", ktorá nadväzuje na muzeografiu Horiu Berneu sálami Triumf, Odev, Práca — oheň, Práca — voda a vietor, Spolu, Menšiny (hostiac výstavu „Huculovia"), Bývanie, Typológie (s „Dychové hudobné nástroje"), Dom v dome a Chlieb, ktorý nás spája. Pre kompletnú návštevu — prízemie, poschodie, Mogošov dom, drevený kostol z Bejanu a nádvorie s krížmi — je dobré vyhradiť si dve až tri hodiny. Výstavné priestory na Ulici mincovne hostia dočasné výstavy, a kino múzea — Štúdio Horia Bernea a Kino záhrada, s kapacitou približne 300 miest — je jedným z najobľúbenejších priestorov autorského filmu v hlavnom meste, prezentujúcim európske produkcie a antropologické dokumenty. Klub roľníka, kaviareň-reštaurácia v areáli, kde tradičnú rumunskú kuchyňu pripravuje tím reštaurácií La Mama, ponúka vítanú zastávku: kávu alebo obed s polievkou, sarmale a mămăligou, pod pohľadom oblúkových okien paláca. Počas roka sa nádvorie múzea stáva scénou pre tradičné jarmoky veľkého úspechu — Jarmok mărțișoru na konci februára, Jarmok ikon v septembri alebo Vianočný jarmok —, príležitosti, keď ľudoví remeselníci prichádzajú predávať svoje diela a atmosféra sa stáva tou dediny na sviatok. Obchod múzea, s publikáciami vydavateľstva MARTOR — vydavateľstva inštitúcie, ktoré od roku 1996 vydáva aj antropologický ročenku MARTOR —, ponúka katalógy, knihy a remeselné predmety.

Pre európskeho cestovateľa sa múzeum prirodzene zaraďuje do kultúrnej trasy Bukurešti spolu s Národným múzeom dediny „Dimitrie Gusti" z Herăstrău, s Národným múzeom geológie na Kiseleffovej ceste alebo s Múzeom Antipa, nachádzajúcim sa oproti. Virtuálna prehliadka dostupná na 360.muzeultaranuluiroman.ro a prítomnosť inštitúcie na Google Arts and Culture umožňujú preskúmanie zbierok aj na diaľku, a podujatia ako Noc múzeí prinášajú publikum do priameho kontaktu s exponátmi. Kontaktný telefón je 021.317.96.61, a oficiálna webová stránka, muzeultaranuluiroman.ro, je vždy aktuálna.

Čo zostáva na konci návštevy, je hlboký dojem z inštitúcie, ktorá dokázala prejsť stáročiami bez toho, aby stratila dušu: palác ľudového umenia postavený nemeckým kráľom na základoch osmanskej mincovne, premyslený historikom umenia vychovaným v Mníchove, Berlíne a Paríži, oživený maliarom s európskym poslaním šesť týždňov po páde diktátora, uznaný porotou Rady Európy ako najlepšie múzeum roku 1996 a znovuotvorený po desaťročí reštaurovania, presne 120 rokov od založenia. Múzeum rumunského roľníka demonštruje v každej sále, že rumunský roľník — so svojím odevom, svojou keramikou zapísanou do dedičstva UNESCO, svojimi ikonami na skle príbuznými s stredoeurópskou tradíciou, svojimi drevenými kostolmi príbuznými so škandinávskymi — nie je perifériou Európy, ale podstatným hlasom tejto, uchovávaným nažive v architektonickom monumente, ktorý je sám umeleckým dielom.