Národné múzeum dediny Dimitrie Gusti

Úvodná pasáž a univerzálna hodnota

Na brehu jazera Herăstrău, v srdci Bukurešti, sa rozprestiera celá dedina – nie dekor, nie rekonštrukcia, ale autentický vidiecky svet, rozčlenený kus po kuse z rumunských dedín a oživený v hlavnom meste. Národné múzeum dediny „Dimitrie Gusti" je po takmer deviatich desaťročiach od svojho založenia jedným z najstarších a najprestížnejších múzeí pod šírym nebom v Európe, skutočným „dedinským múzeom", ktoré ukrýva viac ako 120 etnografických komplexov a viac ako 340 pamätníkov ľudovej architektúry, rozprestretých na približne 14 hektároch. Pre európskeho cestovateľa toto miesto predstavuje otvorené okno do vidieckej civilizácie juhovýchodnej Európy, priestor, v ktorom sa stretávajú rumunské tradície s tradíciami saských, sekulských, lipovenských alebo židovských menšín, v kultúrnom dialógu, ktorý odráža zložitú históriu priestoru nachádzajúceho sa na hranici medzi Osmanskou ríšou, Habsburskou monarchiou a slovanským svetom.

Univerzálna hodnota tohto múzea spočíva práve v jeho absolútnej autentickosti: každý dom, každý drevený kostol, každý veterný mlyn alebo technická inštalácia je originál, demontovaný z pôvodnej dediny a znovu zostavený s precíznosťou na brehu jazera, pod koordináciou majstrov špeciálne privolaných z vidieckych komunít. Tento prístup, revolučný pre rok 1936, umiestňuje bukureštskú inštitúciu do jedinečnej pozície v európskom kultúrnom prostredí, vedľa priekopníka Skansenu v Štokholme alebo múzea Bygdøy v Nórsku, ale s osobitnou špecifickosťou – prezentáciou celej národa, so všetkými jeho historickými provinciami a so všetkými jeho etnickými vrstvami, v živej a dýchateľnej syntéze.

Historické korene a hlavné európske prepojenia

Myšlienka múzea pod šírym nebom v Rumunsku má svoje korene už od druhej polovice 19. storočia, keď celá Európa zažívala bezprecedentný vzostup záujmu o ľudovú architektúru a o „korene" národov, v plnom období romantizmu a konštrukcie národných identít. V roku 1867 na Svetovej výstave v Paríži Alexandru Odobescu navrhoval prezentáciu niektorých pamätníkov rumunskej ľudovej architektúry, čím predvídal smer, ktorým sa vydá celá Európa. Neskôr vedec Alexandru Tzigara-Samurcaș vystavil v roku 1909 v Etnografickom múzeu v Bukurešti prvý kompletný sedliacky dom prinesený z oblasti Gorj, čím otvoril cestu konceptu „autentickej hospodárstva".

Európsky kontext 30. rokov bol poznačený existenciou iba dvoch múzeí pod šírym nebom na kontinente: Skansen v Štokholme, založený v roku 1891 filológom a folkloristom švédskeho pôvodu Arturom Hazeliusom, ktorý sa rýchlo stal modelom pre celú severnú Európu, a Múzeum Bygdøy v Lillehammeri v Nórsku. V Rumunsku už od roku 1929 fungovalo Etnografické múzeum Transylvánie v Parku Hoia pri Kluži, s regionálnym charakterom, založené profesorom Romulusom Vuia. V tomto obmedzenom prostredí vznik Múzea dediny v Bukurešti v roku 1936 predstavoval príspevok európskeho rozsahu, keďže bol štvrtým múzeom tohto druhu na svete a prvým s národným charakterom v juhovýchodnej Európe.

Zakladateľ múzea, Dimitrie Gusti (1880-1955), bol sám produktom európskeho intelektuálneho prostredia. Študoval na Univerzite v Iași, potom v Berlíne a Lipsku, kde bol ovplyvnený veľkými nemeckými sociológmi Wilhelmom Wundtom, Karlom Bücherom, Georgom Simmelom, Ferdinandom Tönniesom a Maxom Weberom, získajúc doktorát v roku 1904 prácou „Egoizmus a altruizmus". V roku 1908 sa zdokonaľoval v Paríži na Sorbonne pod vedením Émila Durkheima, otca francúzskej sociológie, a približujúc sa dielu Herberta Spencera. Táto solídna európska formácia, ktorá spájala nemeckú tradíciu empirickej sociológie s francúzskou tradíciou sociálnej solidarity, priviedla Gustiho k tomu, aby múzeum koncipoval nie ako jednoduchý sklad etnografických predmetov, ale ako „sociologické múzeum dnešného rumunského dedinského sveta", nástroj sociálnej pedagogiky a kultúrnej akcie.

Rok 1936, keď bolo múzeum slávnostne otvorené, bol momentom kultúrneho rozkvetu pre medzivojnové Rumunsko, nachádzajúce sa pod vládou kráľa Karola II. (1930-1940). Panovník, syn kráľa Ferdinanda a kráľovnej Márie – táto bola vnučkou kráľovnej Viktórie Veľkej Británie – bol veľkým podporovateľom kultúry, a Kráľovská kultúrna nadácia „Knieža Karol" zabezpečila financovanie projektu. Karol II. navštívil stavenisko štyrikrát, želajúc si, aby slávnostné otvorenie pripadlo na 70. výročie založenia dynastie. Európsky kontext tých rokov bol búrlivý: Európa sa pripravovala na veľké ideologické konfrontácie, a Rumunsko prostredníctvom tohto múzea potvrdzovalo svoju príslušnosť k hodnotám európskej kultúry, v momente, keď agresívne nacionalizmy začínali dominovať politickému diskurzu.

Zaujímavé je, že Dimitrie Gusti vyhlásil v inauguračnom prejave, že severské múzeá zo Skansenu, Bygdøy alebo Lillehammeru mu neboli priamym zdrojom inšpirácie, pretože ich považoval za „príliš romantické a etnografické", zamerané viac na muzeálne kusy než na problémy súčasného človeka. Chcel múzeum, ktoré „má potešiť nielen oko, ale aj ukázať pravdivé veci", „dedinské múzeum", syntézu všetkých dedín z celého Rumunska, v ktorom by sa odrážalo „bohatstvo a rozmanitosť sedliackeho života, myšlienky často hlboké, štýlu ľudovej architektúry, veľká veda prispôsobovania sa prostrediu a spracovania prostredia".

Architektonické majstrovské dielo a umelecké dedičstvo

Národné múzeum dediny sa organizuje podľa geografického princípu historických provincií Rumunska, ponúkajúc pozoruhodnú komparatívnu analýzu ľudovej architektúry. Každý etnografický región – Transylvánia, Banát, Olténia, Munténia, Dobrudža a Moldavsko – je zastúpený kompletnými hospodárstvami, s domami, prístavbami, kostolmi, technickými inštaláciami a remeselníckymi dielňami, všetkými autentickými a demontovanými z pôvodných dedín.

Transylvánia a Banát – habsburské a saské dedičstvo

Transylvánia, najlepšie zastúpený región v múzeu, prináša mimoriadnu rozmanitosť stavieb pochádzajúcich z Maramureša, Țary Oașului, Bistrița-Năsăud, Hunedoary a Sibiu. Tu sa nachádzajú najcennejšie pamätníky drevenej architektúry, odrážajúce stáročia spolužitia medzi Rumunmi, Sasmi (nemeckí kolonisti privedení začiatkom 12. storočia pod uhorskými kráľmi) a Sekulmi (maďarmi). Maramurešské hospodárstva – ako tie z Ieudu (1890), Șurdești (18. storočie) alebo Berbești (1775) – sa vyznačujú monumentálnymi vyrezávanými bránami, skutočnými umeleckými dielami v dreve, a mohutnými domami postavenými z dubových trámov, s vysokými strechami zo šindľov. Táto architektúra odráža jednak geografickú izoláciu karpatských údolí, jednak neskorogotické vplyvy prin sasických majstrov z Transylvánie, časti Habsburskej ríše a neskôr Rakúsko-Uhorska.

Vrcholným bodom celého múzea je Drevený kostol z Dragomirești, okres Maramureš, postavený v roku 1722 a prinesený do Bukurešti v roku 1936. Tento gréckokatolícky kostol, s patrónom Zosnutím Bohorodičky, bol postavený na mieste iného zničeného Tatármi pri vpáde z roku 1717 – historický epizóda, ktorá ilustruje konfrontáciu medzi Osmanskou ríšou, podporovanou Krymským chanátom, a Habsburskou ríšou cisára Karola VI. Architektúra kostola, typu „sála", s pozdĺžnym obdĺžnikovým pôdorysom smerujúcim na východ a jeho štíhlou vežou, predstavuje jedinečný „transylvánsky ľudový gotický štýl" v Európe, štylisticky príbuzný s ôsmimi drevenými kostolmi z Maramureša zaradenými do Svetového dedičstva UNESCO v roku 1999. Interiér zachováva nástenné maľby realizované miestnymi maliarmi, predstavujúce biblické scény a prvky zo spoločenského života tej doby.

Z Banátu pochádzajú hospodárstva ovplyvnené stredoeurópskou architektúrou, s nižšími domami a dobre organizovanými prístavbami, odrážajúcimi obdobie habsburskej a neskôr rakúsko-uhorskej správy nad týmto regiónom. Vodný mlyn a valcha – inštalácia na spracovanie vlny – ilustrujú predpriemyselné techniky špecifické pre túto oblasť.

Olténia a Munténia – archaizmus a odolnosť voči vpádom

Olténia prináša do múzea najarchaickejšie formy obydlí: polozapustené zemľanky z Drăghiceni a Castranovej, stavby z hliny a dreva, ktoré pripomínajú prehistorické formy bývania, prispôsobené potrebe obrany proti častým vpádom. Tieto obydlia, s nízkymi základmi alebo čiastočne zapustené do zeme, odrážajú stratégiu prežitia v nížinnej oblasti vystavenej osmanským nájazdom. Popri nich sa presadzuje dom z Curțișoary (začiatok 19. storočia), typický pre kopcovité osady, s širokou verandou a s dobre organizovanými hospodárskymi prístavbami.

Munténia je zastúpená piatimi hospodárstvami, hostincom a kaplnkou, a ľudová architektúra tohto regiónu je ilustrovaná emblematickým hospodárstvom z Chiojdu, postaveným z riečnych kameňov a majúcim altánok s vyrezávanými stĺpmi a balustrádou z prelamovaného doskového zábradlia. Ďalšie hospodárstvo, z Tătărani-Prahova, bolo ilustrované dokonca na rumunskej bankovke 10 lei, zdôrazňujúc uznanie jeho umeleckej hodnoty.

Moldavsko – starovek a orientálne vplyvy

Moldavsko je výborne zastúpené, a tu sa nachádza najstarší pamätník v celom múzeu: jednobunkový dom z Zăpodeni, okres Vaslui, postavený v 17. storočí (okolo roku 1650). Toto obydlie nevoľníka, s mohutnými dubovými trámovými stenami spojenými do „priamych čapov", so štvorstupňovou strechou a krytinou z trstiny, a s jedinou miestnosťou, ktorá slúžila ako spálňa, kuchyňa a obývacia izba, je výnimočným dokumentom moldavskej ľudovej architektúry. Prenesený do múzea v roku 1961, ponúka hmatateľný obraz spôsobu života z obdobia, keď bolo Moldavsko vazalským kniežatstvom Osmanskej ríše, ale zachovávalo si odlišnú kultúrnu autonómiu.

Ďalšie moldavské hospodárstva, ako tie zo Straje (1760) alebo Fundu Moldovei, s altánkami a širokými verandami, odrážajú vplyvy poľskej a ruskej architektúry, ako aj špecifickosť kontaktnej zóny medzi latinským a slovanským svetom. Kostol z dediny Răpciuni, okres Neamț (1773), dopĺňa náboženský obraz regiónu, s vnútornou nástennou maľbou predstavujúcou byzantskú tradíciu neustále prítomnú v rumunskom umení.

Dobrudža – stretnutie Východu a Západu

Dobrudža, bývalá osmanská provincia do roku 1878, prináša do múzea tri veľkolepé veterné mlyny – z Enisaly, Sarichioi a Valea Nucarilor – ktoré ilustrujú orientálny technický vplyv na vidiecku architektúru tohto stepného a pobrežného regiónu. Lipovenské hospodárstvo z Jurilovky (1898), patriace komunite ruských lipovencov – náboženských utečencov z cárskeho Ruska, prichádzajúcich do Dobrudže v 18. storočí – predstavuje špecifickú architektúru, s hlinenými stenami a strechou z trstiny. Hostinec a prístrešok pre rybárske člny evokujú hospodársky život spojený s deltou Dunaja a Čiernym morom.

Etnické menšiny – európska mozaika

Pozoruhodným aspektom múzea je zastúpenie obydlí etnických menšín, ktoré transformujú inštitúciu na skutočné múzeum európskej kultúrnej rozmanitosti. Sekulské hospodárstvo z Bancu, okres Harghita, odráža maďarskú architektúru z Transylvánie, s vyrezávanými bránami a dobre organizovanými prístavbami. Židovský dom z Poienile Izei, Maramureš, a nový židovský dom prinesený v roku 2016 ilustrujú prítomnosť židovských komunít v rumunských dedinách. V rozšírenom krídle z roku 2016 sa nachádza aj saský dom z oblasti Sibiu, predstavujúci kultúrne dedičstvo nemeckých kolonistov, ktorých gotická a renesančná architektúra hlboko ovplyvnila transylvánske ľudové umenie.

Technické inštalácie a dielne

Na približne 20% plochy múzea sa nachádzajú technické inštalácie a remeselnícke dielne, ktoré ilustrujú praktický génius rumunského sedliactva: vodné mlyny z Teregovy, Bucesosu a Plăvișevițy, valchy a vodné kolesá poháňané vodou, hrnčiarska dielňa z Horezu (slávna svojou keramikou zaradenou do dedičstva UNESCO), olejový lis z Gura Râului (Sibiu), tradičné studne a hojdačka. Tieto inštalácie demonštrujú „veľkú vedu prispôsobovania sa prostrediu", ako hovoril Gusti, a schopnosť vidieckych komunít zužitkovať miestne zdroje udržateľným spôsobom, stáročia predtým, než tento koncept vstúpil do slovníka súčasnej európskej diskusie.

Legendy, osobnosti a zlomové momenty

Dimitrie Gusti a Bukureštská sociologická škola

Dimitrie Gusti nebol iba zakladateľom múzea, ale aj tvorcom Bukureštskej sociologickej školy, jednej z najvplyvnejších sociologických škôl medzivojnovej Európy. Medzi rokmi 1925 a 1935 organizoval spolu so svojimi spolupracovníkmi – Henri H. Stahl, Victor Ion Popa, Mihai Pop, Mac Constantinescu, Traian Herseni – sériu interdisciplinárnych monografických výskumov v rumunských dedinách: Goicea (Dolj, 1925), Rușețu (Brăila, 1926), Nereju (Vrancea, 1927), Fundu Moldovei (1928), Drăguș (Făgăraș, 1929), Runcu (Gorj, 1930), Cornova (Besarábia, 1931). Tieto kampane, realizované tímami sociológov, geografov, etnografov, lekárov a agronómov, predstavovali metodologickú inováciu v európskej sociálnej vede, medzi prvými systematickými terénnymi výskumami na svete.

Gusti zvyknul nazývať múzeum „smutným zvukom zvonov histórie Rumunska" – metaforou, ktorá naznačovala jednak melanchóliu pominuteľnosti času, jednak povinnosť zachovať pamäť agrárnej civilizácie na pokraji zániku. Jeho vízia bola hlboko európska: videl v rumunskej dedine nie jednoduchý objekt etnografického štúdia, ale živé laboratórium ľudskosti, schopné poskytnúť lekcie o sociálnej solidarite, ekologickom prispôsobení a umeleckej tvorbe.

Victor Ion Popa a „scénografia" dediny

Plány rozmiestnenia múzea boli realizované Victorom Ionom Popom (1895-1946), spisovateľom, dramatikom, režisérom a scénografom, všestrannou postavou rumunskej medzivojnovej kultúry. Popa zaobchádzal s usporiadaním múzea ako so skutočným inscenovaním: domy neboli rozmiestnené náhodne, ale zoskupené podľa geografického princípu, tvoriac „uličky" a „námestia", ktoré rekonštruovali atmosféru autentickej dediny. Tento scénografický prístup, ktorý spájal vedeckú prísnosť s umeleckou citlivosťou, bol v Európe tých rokov jedinečný a ovplyvnil spôsob, akým návštevníci vnímajú muzeálny priestor.

Kráľ Karol II. a „Mesiac Bukurešti"

Oficiálne slávnostné otvorenie sa konalo 10. mája 1936 za prítomnosti kráľa Karola II., patriarchu Mirona Cristeu, akreditovaných veľvyslancov v Bukurešti a intelektuálnej elity tej doby. Pre verejnosť sa múzeum otvorilo 17. mája 1936 v rámci podujatia „Mesiac Bukurešti", kultúrneho sviatku iniciovaného Karolom II. na oslavu modernizácie hlavného mesta. Kráľ navštívil stavenisko štyrikrát a osobne prispel k úprave parku Herăstrău, vysušením močiarov Colentinei a vytvorením jazier Băneasa, Herăstrău a Floreasca, pod vedením inžiniera Nicolae Caranfila – urbanistické dielo porovnateľné s dielami vo veľkých európskych hlavných mestách tej doby.

Dráma utečencov a vojny

V roku 1940, spolu so sovietskou okupáciou Besarábie, Bukoviny a Herțského kraja, boli desiatky rodín bukovinských a besarabských utečencov ubytované v hospodárstvach múzea. Toto obdobie, hoci humanitárne, malo negatívny dopad na dedičstvo, domy boli poškodené dlhodobou prítomnosťou obyvateľov. Až v roku 1942 bola požiadaná evakuácia stavieb.

Po vojne, v roku 1948, bol riaditeľom vymenovaný Gheorghe Focșa, bývalý asistent Dimitrieho Gustiho a účastník monografických výskumov. Jeho vymenovanie znamenalo definitívnu transformáciu múzea zo sociologického na etnografické, s dôrazom na zachovanie a výskum materiálneho dedičstva. Pod jeho vedením (1948-1978) múzeum zaznamenalo značný rozvoj, stávajúc sa modelom pre mnohé krajiny, ktoré po vojne začínali organizovať múzeá pod šírym nebom.

Požiare z rokov 1997 a 2002 – tragické zlomové momenty

Nedávna história múzea bola poznačená dvoma katastrofami: požiarom z 5. septembra 1997, ktorý zničil päť hospodárstiev zo 16.-18. storočia z Maramureša a Brašova (Berbești, Șurdești, Chereluș, Drăguș, Dumitra), a požiarom z 20. februára 2002, ktorý spálil 19 stavieb z oblastí Moldavsko a Dobrudža (Voitinel, Straja, Fundu Moldovei, Jurilovca, hostince, malý mlyn, lis na víno z Ostrova a člny). Príčiny požiarov – najmä toho z roku 2002, spôsobeného „zločinnou rukou" podľa niektorých zdrojov – zostávajú čiastočne záhadné, ale úsilie o obnovu, podporené Ministerstvom kultúry, inými múzeami v krajine a súkromnými sponzormi, umožnili opätovné začlenenie týchto sektorov do návštevného okruhu.

Rozšírenie z roku 2016 a znovuzrodenie

V roku 2016 sa múzeum rozšírilo o nové krídlo 3,5 hektára, v blízkosti Paláca Elisabeta – bukureštského sídla princeznej Margaréty, strážkyne rumunskej koruny. Toto rozšírenie, na ktorom sa pracovalo desať rokov, prinieslo 30 nových pamätníkov: tanečný salón tradičného tanca, obydlia remeselníkov (dom včelára a chata lesníka z Valea Doftanei), ako aj domy menšín – židovský dom z Maramureša a jeden saský z oblasti Sibiu. Toto rozšírenie posilnilo pozíciu múzea ako živej inštitúcie, v neustálom vývoji, a doplnilo obraz kultúrnej rozmanitosti Rumunska.

Praktický sprievodca návštevou a zážitok dnešného turistu

Prístup a program v roku 2026

Národné múzeum dediny „Dimitrie Gusti" sa nachádza na Șoseaua Pavel Dimitrievici Kiseleff č. 28-30, sektor 1, Bukurešť, v Parku Herăstrău (dnes Park kráľa Michala I.). Prístup je uľahčený prostriedkami verejnej dopravy: metrom (stanica Aviatorilor, linka M2, približne 10-15 minút chôdze po Șoseaua Kiseleff), autobusmi (linky 131, 205, 282, 330, 331, 335, 783, N113 – stanica „Arcul de Triumf" alebo „Muzeul Satului") a električkou (linka 41 – stanica „Institutul Agronomic").

Program návštevy pre expozíciu pod šírym nebom je nasledovný: v letnej sezóne (apríl-október), streda-nedeľa medzi 9:00-19:00, a v zimnej sezóne (november-marec), streda-nedeľa medzi 9:00-17:00. Hlavná brána na Șoseaua Kiseleff č. 28 je otvorená v pondelok medzi 9:00-17:00, a utorok-nedeľa medzi 9:00-19:00 (v lete). Existujú aj vstupy z Parku Herăstrău: Brána „Miorița" (Prístav) a Brána „Transilvania" (Arcul de Triumf).

Cenník a služby

V roku 2026 sú vstupné tarify: dospelí – 40 lei, dôchodcovia (s dokladmi) – 20 lei, žiaci a študenti (s vizovanými dokladmi na aktuálny rok) – 10 lei. Predškoláci majú vstup zadarmo. Rezervácia nie je potrebná pre individuálnu návštevu, a posledný lístok sa vydáva 30 minút pred zatvorením múzea. Sprievodcovstvo pre skupiny (maximálne 30 osôb) sa žiada písomne na adrese [email protected] najmenej 72 hodín vopred.

Múzeum disponuje obchodom so suvenírmi s dielami ľudových majstrov, CD a knihami, sálami pre dočasné výstavy (Sala „Gheorghe Focșa" na č. 28), laboratóriami konzervácie a reštaurovania a bohatou odbornou knižnicou. Audio sprievodcovia sú dostupní vo viacerých európskych jazykoch, a inštitúcia je členom siete „Jarné múzeá" (Printemps des Musées), iniciovanej Riaditeľstvom múzeí vo Francúzsku, a Európskej asociácie múzeí pod šírym nebom.

Zážitok návštevníka

Kompletná návšteva múzea vyžaduje dve až štyri hodiny, v závislosti od záujmu o detaily. Naše odporúčanie je začať sektorom Transylvánia, dominovaným Kostolom z Dragomirești – momentom duchovného a estetického rozjímania – a pokračovať k maramurešským hospodárstvam s ich vyrezávanými bránami. Potom prejdite do sektora Moldavsko, aby ste videli najstarší dom, zemľanku z Zăpodeni, a pokračujte do Olténie, aby ste objavili polozapustené zemľanky, svedkov epochy, keď človek žil v harmónii so zemou.

Sektor Dobrudža, s jeho veternými mlynmi, ponúka prekvapivo mediteránnu atmosféru v strede hlavného mesta, a nové krídlo z roku 2016, s tanečným salónom a domami menšín, dopĺňa portrét mnohoetnickej spoločnosti. Nezmeškajte interiéry hospodárstiev – vyrezávaný nábytok, farebné tkaniny, keramika a ikony na dreve alebo skle ponúkajú ponorenie do tradičnej rumunskej estetiky, príbuznej s ľudovým umením Balkánu, ale aj s remeselníckymi tradíciami strednej Európy.

V sviatočné dni a letné víkendy sa múzeum stáva scénou kultúrnych podujatí: jarmokov ľudových majstrov, hrnčiarskych a tkáčskych dielní pre deti, koncertov tradičnej hudby, sezónnych festivalov ako „Florile dalbe" (pri zimných sviatkoch) alebo „Leto na uličke". Tieto momenty transformujú návštevu na živý zážitok, v ktorom minulosť nie je iba kontemplovaná, ale aj prežívaná.

Prepojenia s inými európskymi destináciami

Pre európskeho cestovateľa, ktorý chce prehĺbiť tému, sa Múzeum dediny zaraďuje do širšieho kultúrneho okruhu. Možno ho porovnať so Skansenom v Štokholme (Švédsko), s Norsk Folkemuseum v Osle (Nórsko), s Múzeom pod šírym nebom ASTRA v Sibiu (najväčšie v Rumunsku, s viac ako 400 pamätníkmi na 96 hektároch) alebo s Múzeom maramurešskej dediny v Sighetu Marmației. Kostol z Dragomirești, nachádzajúci sa v múzeu, patrí do tej istej rodiny pamätníkov ako osem drevených kostolov z Maramureša zaradených do Svetového dedičstva UNESCO v roku 1999.

Na záver, Národné múzeum dediny „Dimitrie Gusti" nie je iba turistickým cieľom, ale živou inštitúciou, „dedinským múzeom", ktoré uchováva a prenáša pamäť európskej vidieckej civilizácie, nachádzajúcej sa na križovatke latinskej tradície, byzantských vplyvov, osmanského a habsburského dedičstva. Pre dnešného návštevníka, či už európskeho alebo z ktoréhokoľvek kúta sveta, toto miesto ponúka hlbokú lekciu o rozmanitosti, odolnosti a jednoduchej kráse života v harmónii s prírodou – hodnoty, ktoré definovali európsky vidiek po stáročia a ktoré, hľa, naďalej žijú na brehu jazera Herăstrău.