Soľná baňa Praid (Salina Praid)

Úvodná kapitola a univerzálna hodnota

V srdci Seklerska, tam kde sa Gurghianske vrchy tiahnu ako prirodzená pevnosť nad starým komitátom Udvarhely, sa nachádza miesto, kde sa píše európska história v soli. Soľná baňa Praid — známa v maďarčine ako Parajdi sóbánya a v nemčine ako Salzberg — nie je len najväčším podzemným ťažobným dielom kamennej soli v Rumunsku, ale aj pamätníkom európskeho priemyselného dedičstva, podzemným mestom vytesaným pred viac ako dvoma a pol storočiami, ktoré až do jari 2025 prilákalo ročne viac ako 200 000 návštevníkov z celého sveta.

Táto soľná baňa predstavuje majstrovské dielo habsburského baníckeho inžinierstva, svätyňu speleoterapie európskej úrovne — inšpirovanú priamo legendárnym modelom z Wieliczky v Poľsku — a zároveň tichého svedka rozhodujúcich momentov v dejinách kontinentu: od ekonomických stratégií stredovekého Uhorského kráľovstva, cez administratívne reformy Habsburskej ríše až po ekologickú katastrofu spôsobenú klimatickými zmenami v 21. storočí.

V súčasnosti, po katastrofálnej povodni z mája 2025, sa Soľná baňa Praid nachádza v období dramatického prechodu. Uzavretá verejnosti na neurčitý čas, s predĺženým stavom pohotovosti mesačne v obci Praid, sa soľná baňa stala symbolom európskeho boja o záchranu kultúrneho dedičstva pred rozpútanou prírodou. 8. októbra 2026 Európska komisia schválila pridelenie 14,3 milióna eur z Fondu solidarity Európskej únie na obnovu tohto objektu, čím otvorila konkrétne perspektívy na opätovné otvorenie staveniska do konca tohto roku. Do tej doby príbeh Soľnej bane Praid zostáva živou lekciou o krehkosti a odolnosti európskeho dedičstva.

Historické korene a hlavné európske prepojenia

Od rímskej Dácie po Habsburskú ríšu: kontinentálna história soli

Ložiská soli pri Praide vznikli pred 13,5 miliónmi rokov, v období stredného miocénu, keď plytké tropické more pokrývalo transylvánsku panvu. Súvrstvie soli, s pôvodnou hrúbkou približne 400 metrov, bolo tektonickými silami vytlačené k povrchu, čím vzniklo diapírové teleso s pôsobivými rozmermi: 1,2 kilometra na 1,4 kilometra v horizontálnej rovine a hĺbkou 2,6-2,8 kilometra — najväčší soľný masív v Rumunsku a jeden z najvýznamnejších v strednej Európe.

Ťažba tohto podzemného pokladu má korene strácajúce sa v hmle dejín. Už v rímskej dobe, keď bola Dácia provinciou Rímskej ríše (106-274 n. l.), rímske légie ťažili soľ z povrchu, do štvorcových jám hlbokých 12-15 metrov, po čom ich opúšťali, aby začali iné. Archeológ Volker Wollmann vo svojej monumentálnej monografii o baníctve v Transylvánii zdôrazňuje, že v bezprostrednej blízkosti každého soľného ložiska sa nachádzala rímska pevnosť. Takto kastel Praetoria Augusta pri Inlăceni chránil práve ťažbu soli pri Praide, tichý svedok imperiálnej stratégie kontroly základných zdrojov provincií.

Prvé písomné dokumentované svedectvo o bani pochádza z roku 1291, v listine privilégia vydaného kráľom Ondrejom III. Uhorským, ktorý potvrdzoval kráľovské práva na soľné bane. Skutočná revolúcia v dejinách Praidu však nastáva v 18. storočí, spolu s integráciou Transylvánie do Habsburskej ríše. Po tom, čo habsburské vojská obsadili kniežatstvo v roku 1690 a Leopoldínska diploma z roku 1691 zakotvila nový ústavný poriadok, sa nerastné zdroje stali priamym vlastníctvom viedenskej koruny.

V roku 1762, pod vedením rakúskeho banského inžiniera Johanna Frendla (uvedeného aj ako Frendl Aladar), bola otvorená prvá systematická podzemná baňa — baňa Jozef (József), v tvare zvonu alebo gotického oblúka. Manuálne ťažená soľ bola balená do byvolích koží a ťahaná na povrch pomocou žeriavu (Göpel) poháňaného štyrmi pármi koní. Tento mechanizmus, jedinečný v Rumunsku a dnes zachovaný v Technickom múzeu Dimitrie Leonida v Bukurešti, fungoval nepretržite medzi rokmi 1762 a 1950, čím bol najstaršou inštaláciou tohto typu v krajine.

V roku 1787 sa soľ z Praidu oficiálne stáva rakúskym štátnym vlastníctvom, čo znamená začiatok systematickej ťažby organizovanej podľa moderných princípov viedenskej imperiálnej administratívy. Z okenno-zvonu Jozef boli neskôr otvorené dve bočné komory, nazvané bane Karol (Károly) a Ferdinand, taktiež v tvare zvonu, demonštrujúc techniky ťažby inšpirované nemeckou a rakúskou banskou tradíciou.

Právo Seklerov na soľ: sloboda v rámci Uhorského kráľovstva

Fascinujúcu kapitolu dejín Praidu tvorí právo Seklerov na ťažbu soli — sloboda (libertas), ktorá definovala identitu seklerovskej komunity v rámci stredovekého Uhorského kráľovstva. V roku 1405 kráľ Žigmund Luxemburský (ktorý sa neskôr stal aj cisárom Svätej ríše rímskej) zakázal veľkým pozemkovým vlastníkom ťažiť soľ na svojich panstvách, a jeho nástupca vydal zákon, ktorým Seklerom a Sasom z Transylvánie bolo povolené ťažiť soľ z Praidu trikrát ročne.

Toto právne ustanovenie odráža privilegované postavenie Seklerov ako vojenského národa (natio militaris) v rámci uhorského feudálneho systému, postavenie podobné rytierom teutónskym alebo rytierskym rádom západnej Európy. Právo na soľ bolo integrálnou súčasťou seklerovskej autonómie, a konflikty o zachovanie tohto privilégia značili dejiny regiónu po stáročia. Dokonca aj v období habsburskej nadvlády, keď centralizovaná administratíva z Viedne prevzala kontrolu nad soľnými baňami, seklerovské komunity naďalej požadovali svoje tradičné práva, a transylvánski princovia ako Gabriel Báthory (1603), Štefan Bocskai (1605), Gabriel Bethlen (1613) alebo Juraj Rákóczi I. (1631) boli nútení garantovať slobodu práva na soľ za podmienok ich voľby.

Európske horizonty: od Wieliczky po Solotvynu

Soľná baňa Praid zapisuje svoje dejiny do širšieho európskeho kontextu ťažby soli, ktorá formovala civilizáciu kontinentu od najstarších čias. Soľ bola „bielym zlatom" stredoveku, nevyhnutná na konzervovanie potravín, pre potravinársky priemysel a medzinárodný obchod. Sieť soľných ciest (Salzstraßen) prechádzala Európou od Baltského mora až po Stredozemné more, a celé mestá — Hallein v Rakúsku, Wieliczka a Bochnia v Poľsku, Bex vo Švajčiarsku, Hallstatt v Rakúsku — vďačia za svoj prosperitu tomuto minerálu.

Baňa vo Wieliczke, nachádzajúca sa pri Krakove v Poľsku, predstavuje najbližší európsky model pre Praid. Nepretržite ťažená od 13. storočia a zaradená do Svetového dedičstva UNESCO v roku 1978, Wieliczka je známa ako „Podzemná soľná katedrála", s kaplnkami vytesanými v soli, podzemnými jazerami a sanatóriom pre respiračné ochorenia v hĺbke 135 metrov. V 60. rokoch 20. storočia, inšpirujúc sa priamo poľským modelom, riaditeľ Soľnej bane Praid Telegdy Károly spolu s lekárom dr. Veres Árpádom položili základy modernej speleoterapie v Praide, transformujúc opustené galérie na terapeutické centrum referencie pre východnú Európu.

Ďalšie európske centrá speleoterapie zahŕňajú podzemnú nemocnicu v Solotvyne (Aknaszlatina) na Ukrajine — najväčšie centrum tohto typu na svete, hoci teraz vážne postihnuté vojnou a povodňami — a rôzne zariadenia v Česku, Nemecku a Taliansku. Praid sa odlišuje pôsobivými rozmermi ťažobných komôr — Paralelná baňa, otvorená v roku 1864, je tak rozľahlá, že by bez problémov mohla pojať Katedrálu svätého Michala z Kluže — a svojím jedinečným mikroklímou, s konštantnými teplotami 14-16°C, vlhkosťou 66-70% a silne ionizovaným vzduchom.

Architektonické majstrovské dielo a umelecké dedičstvo

Podzemná architektúra: soľné katedrály a habsburské inžinierstvo

Soľná baňa Praid predstavuje pozoruhodný príklad podzemnej priemyselnej architektúry, vyvíjanej počas dvoch a pol storočia podľa princípov stredoeurópskeho banského inžinierstva. Systém galérií a komôr odráža vývoj ťažobných techník od tradičných metód 18. storočia až po moderné metódy 20. storočia.

Klasická technika otvárania okien, podrobne opísaná historikmi baníctva, sledovala prísny protokol inšpirovaný rakúskou a nemeckou praxou. Pred otvorením nového okna sa vykonávali prieskumné vrty; ak sa do 36 metrov (18 Klafter alebo 18 siah) nezachytila soľ, projekt bol opustený. Šachty sa kopali so štvorcovým profilom, so stranou 2,8 metra, až do 4 metrov pod kontakt steril-soľ, kde sa vytváral „základ" z drevených trámov. Steny boli obložené byvolou kožou, aby sa zabránilo kontaktu vody so soľou, a baňa nadobúdala kužeľovo-gotický tvar, s prierezom čo najviac kruhovým.

Baňa Jozef (1762), so svojím zvonovitým tvarom, bola nasledovaná komorami Karol a Ferdinand. V roku 1809, 140 metrov juhovýchodne, bola otvorená „Nové okno" (Újbánya), ktoré však bolo zaplavené a opustené v roku 1811, len dva roky po inaugurácii — skoré varovanie pred krehkosťou systému pred vodami potoka Corund. V roku 1864, vedľa bane Jozef, bola otvorená Paralelná baňa (Párhuzamos), s lichobežníkovým profilom, ktorá zostáva dodnes jednou z najväčších podzemných dutín v Rumunsku.

Osobitnú zmienku si zaslúži baňa Alžbeta (Erzsébet), otvorená v roku 1898 ako rezervná baňa v severovýchodnej časti Soľného vrchu. V roku 1939 pokusy o ťažbu pomocou dynamitu viedli k zrúteniu stropu a vzniku veľkej prepadliny na povrchu, ktorá existuje dodnes — prírodný pamätník interakcie medzi ľudskou činnosťou a geológiou soli.

komunistická éra a terapeutická transformácia

Po druhej svetovej vojne soľná baňa zažíva novú etapu rozvoja. Medzi rokmi 1947-1949 bola otvorená baňa Juraj Doža (Dózsa György), pomenovaná po vodcovi roľníckeho povstania z roku 1514 — symbolické gesto komunistického režimu na počesť ľudových postáv dejín. Preprava soli sa vykonávala cez šachtu J. Doža a úzkokoľajnou železnicou, a po 70. rokoch pomocou 16-tonových sklápačov.

V roku 1978, 40 metrov pod úrovňou starých baní, bola otvorená nová baňa, uvedená do prevádzky v roku 1980, s komorami 20 metrov širokými, 12 metrov vysokými a dĺžkami stoviek metrov. Najhlbší horizont sa nachádzal 320 metrov pod úrovňou povrchu. V roku 1991 začali práce na sektore Telegdy, uvedenom do prevádzky v roku 1994 a pomenovanom po bývalom riaditeľovi soľnej bane Telegdym Károlym. Metóda ťažby — „malé komory a štvorcové piliere" (kanadská metóda) — poskytovala vynikajúcu štrukturálnu stabilitu, so šírkami 16 metrov, výškami 8 metrov a piliermi 14x14 metrov.

Rekreačná základňa: európske podzemné mesto

Najpôsobivejším architektonickým dielom Soľnej bane Praid je Rekreačná základňa, zriadená na „horizonte 50", 120 metrov pod úrovňou zeme. Priestor, so šírkou 20 metrov, výškou 14 metrov a dĺžkou stoviek metrov, bol transformovaný na skutočné podzemné mesto, jedinečné v Európe kombináciou priemyselného dedičstva, lekárskej terapie a rekreácie.

Prístup sa vykonával cez dopravnú galériu 1 250 metrov, prejdenú špeciálnymi autobusmi, nasledovanú zostupom po 247 schodoch až k siedmim návštevným komorám. Východ sa realizoval inou trasou, výstupom po 179 schodoch. Špecifická mikroklíma — konštantné teploty 14-16°C, znížená vlhkosť 66-70%, atmosférický tlak vyšší ako na povrchu (735-738 mmHg) a silne ionizovaný vzduch — urobila z tohto priestoru svätyňu na liečbu respiračných ochorení.

V podzemí objavovali turisti surrealistický vesmír: stovky stolov a sedačiek z vyrezávaného dreva, reštauráciu, kaviarne, biliardové a ping-pongové stoly, múzeum baníctva, ktoré prezentovalo metódy ťažby od Rimanov až po súčasnosť, knižnicu, detské ihriská a v odľahlom kúte drevenú kaplnku postavenú v roku 1993 na modlitbu. Klub Aventura, prvý dobrodružný park v Európe zriadený v soľnej bani, ponúkal trasy medzi stĺpmi až do 15 metrov výšky a trasy na prírodnej soľnej skale. Galéria vín prezentovala 275 odrôd pochádzajúcich od 25 vinohradníkov zo šiestich európskych krajín, a internetová kaviareň zabezpečovala konektivitu v hĺbkach.

V hlavnej sezóne mohla soľná baňa prijať až 3 000 návštevníkov denne, čím bola v roku 2009 najnavštevovanejšou soľnou baňou v Rumunsku, s viac ako 200 000 turistami ročne.

Legendy, osobnosti a rozhodujúce momenty

Juraj Doža: tieň povstania nad soľnými galériami

Meno jednej bane v Soľnej bani Praid nesie ozvenu jedného z najdramatickejších povstaní v európskych dejinách. Juraj Doža (v maďarčine Makfalvai Dózsa György, v nemčine Georg Dózsa von Makfalva), narodený okolo roku 1470 v Dalnicul v Cizdskom stolci Seklerov, bol malý seklerovský šľachtic, ktorý viedol veľké roľnícke povstanie z roku 1514 proti uhorským magnátom.

Európsky kontext tých čias bol búrlivý: pápež Lev X. vyhlásil križiacku výpravu proti Osmanskej ríši, sľubujúc oslobodenie od nevoľníctva roľníkom, ktorí sa pridajú. Viac ako 100 000 roľníkov — Rumunov, Maďarov, Seklerov, Slovákov, Srbov — sa zhromaždilo pod vedením Dožu, transformujúc križiacku výpravu na sociálnu revolúciu proti feudálnemu poriadku. Po tom, čo povstalci dobyli pevnosť Cenad a porazili vojsko biskupa Csákyho, Doža obliehal Temešvár dva mesiace v lete roku 1514. Porazený šľachtickým vojskom vedeným Jánom Zápoľským, Doža bol zajatý a 20. júla 1514 barbarsky popravený: posadený na rozpálený železný trón, korunovaný ohnivou korunou a prinútený sledovať svojich spolubojovníkov — vyhladovaných väzňami — ako ho zaživa požierajú.

V roku 1949 komunistický režim v Rumunsku otvoril baňu Juraj Doža v Praide, pomenovanú po tomto ľudovom hrdinovi, v geste historickej propagandy, ktoré spájalo boj baníkov za slobodu s pamäťou roľníckych povstaní. Baňa fungovala do roku 1970 na ťažbu, a neskôr boli jej komory transformované na liečebnú a rekreačnú základňu.

Telegdy Károly: vizionár podzemnej terapie

Ústrednou postavou transformácie Soľnej bane Praid z jednoduchej ťažobnej prevádzky na terapeutické a turistické centrum európskej úrovne bol Telegdy Károly, riaditeľ soľnej bane v období intenzívneho rozvoja. Inšpirujúc sa osvedčeným modelom bane Wieliczka v Poľsku — ktorý podrobne študoval — Telegdy Károly spolu s lekárom dr. Veres Árpádom položili základy modernej speleoterapie v Rumunsku v 60. rokoch 20. storočia.

Pod jeho vedením boli opustené galérie bane Juraj Doža transformované na podzemnú liečebnú základňu, a v roku 1994 bol uvedený do prevádzky ťažobný sektor, ktorý nesie jeho meno. Technika „malé komory a štvorcové piliere" (kanadská metóda), s presnými rozmermi 16 metrov šírka, 8 metrov výška a piliere 14x14 metrov, zabezpečovala štrukturálnu stabilitu potrebnú na zriadenie terapeutických a turistických priestorov.

František Pošepný a európska veda o soli

V roku 1867 český geológ František Pošepný (známy aj ako Franz Pošepný) uskutočnil podrobnú štúdiu aktívnych a neaktívnych soľných okien v Praide, prispievajúc k medzinárodnému vedeckému poznaniu transylvánskych ložísk. Pošepný patril k tradícii stredoeurópskych výskumníkov — spolu s Paulom Partschom, ktorý navštívil oblasť v roku 1826, alebo Johannom Fichtelom, autorom príspevku k histórii minerálov Transylvánie v roku 1780 — ktorí dokumentovali geologické dedičstvo regiónu pre európsku vedeckú komunitu.

Katastrofa z mája 2025: rozhodujúci moment

Jar roku 2025 priniesla najvážnejšiu epizódu v nedávnej histórii Soľnej bane Praid. Po 5. máji hojné zrážky spôsobili prudký nárast prietoku potoka Corund až na približne 60 m³/s — úroveň viac ako stokrát vyššiu ako bežný priemer. Povrch soľného masívu, silne skrasovatnený s početnými trhlinami, puklinami a prepadlinami, umožnil vodám preniknúť do podzemia cez zrútenia vytvorené v koryte potoka.

Medzi 27. a 30. májom 2025 sa celý objem vody Corundu infiltroval do soľnej bane, úplne zaplavujúc všetkých deväť ťažobných horizontov, vrátane rekreačnej základne a turistickej zóny. Viac ako 4 milióny kubických metrov vody zaplnili galérie, zničili inštalácie, zásoby soli a elektrickú infraštruktúru. Národná spoločnosť soli (Salrom) pozastavila celú činnosť, a Výbor miestnych mimoriadnych udalostí zaviedol stav pohotovosti v obci Praid — opatrenie, ktoré v októbri 2026 zostáva stále v platnosti, predlžované mesačne.

Prezident Rumunska Nicușor Dan navštívil soľnú baňu 31. mája 2025, sľubujúc podporu na opätovné otvorenie a kompenzácie pre približne 130 postihnutých zamestnancov. Maďarská vláda ponúkla technickú pomoc na obnovu, demonštrujúc cezhraničnú solidaritu pred katastrofou, ktorá zasiahla spoločné dedičstvo strednej Európy.

Praktický sprievodca návštevou a zážitok dnešného turistu

Súčasná situácia: október 2026

V súčasnosti Soľná baňa Praid zostáva uzavretá verejnosti na neurčitý čas. Stav pohotovosti zavedený v obci Praid 8. mája 2025 bol predlžovaný mesačne, posledné predĺženie bolo platné do 8. apríla 2026, a následne opäť predĺžené. Prístup do zóny soľnej bane je obmedzený, a turisti môžu navštíviť len vonkajší obvod a múzeum pod šírym nebom v lokalite.

8. októbra 2026 Európska komisia schválila pridelenie 14,3 milióna eur z Fondu solidarity Európskej únie pre Rumunsko, určených čiastočne na obnovu Soľnej bane Praid. Európsky parlament hlasoval za toto opatrenie už 7. júla 2026, so 642 hlasmi za. Dočasná ministerka životného prostredia Diana Buzoianu oznámila, že dúfa, že stavenisko na obnovu bude otvorené do konca roku 2026, s plánmi, ktoré zahŕňajú opätovné otvorenie Bane Jozef (známej aj ako „Sieň ozvien") a vytvorenie nového spojenia smerom k Bani Terezia.

Kedy sa opäť otvorí: perspektívy na rok 2027

Hoci zatiaľ neexistuje oficiálny termín na úplné opätovné otvorenie soľnej bane, odborníci odhadujú, že práce na odčerpávaní vody, stabilizácii štruktúr a prestavbe turistickej infraštruktúry by mohli trvať medzi 18 a 36 mesiacmi od začatia staveniska. Vzhľadom na schválenie európskych fondov a zapojenie ústredných orgánov sa perspektíva čiastočného opätovného otvorenia v roku 2027 zdá realistická, hoci úplné opätovné otvorenie rekreačnej základne a terapeutického okruhu by mohlo vyžadovať ešte rok alebo dva.

Čo môže turist navštíviť v oblasti v súčasnosti

Aj pri absencii prístupu do podzemia región Praid ponúka bohatú alternatívnu turistickú ponuku. Kúpeľné klimatické stredisko Sovata, nachádzajúce sa len 10 kilometrov ďaleko, hostí Jazero Ursu — najväčšie heliotermické jazero v Európe — a Jazero Aluniș, s liečivými slanými vodami. Centrum keramiky v Corunde, známe svojou stáročnou tradíciou, ponúka workshopy a výstavy hrnčiarstva. Dedina Praid zachováva historické pamiatky ako bývalá kancelária bane (dnes zdravotné stredisko, historická pamiatka kód LMI HR-II-m-B-12935), reformovaný kostol z roku 1780 a pamätný dom Lajosa Áprilyho.

Trasa Via Transilvanica, najdlhšia turistická trasa v Rumunsku, prechádza cez Praid, ponúkajúc príležitosť objaviť špecifickú krajinu Seklerska, s jej vlnitými kopcami, alpskými pasienkami a listnatými a ihličnatými lesmi Gurghianskych vrchov. Soľný vrch, s výškou 576 metrov, je vyhlásený za prírodnú rezerváciu kategórie III IUCN a môže byť objavovaný na značených chodníkoch.

Zážitok návštevníka: čo ho čaká, keď sa soľná baňa opäť otvorí

Keď Soľná baňa Praid opäť otvorí svoje brány, návštevníci budú môcť zažiť jedinečný zážitok v Európe. Prístup sa bude vykonávať špeciálnymi autobusmi, ktoré prejdú galériu 1 250 metrov, zostupujúc 70 metrov pod úroveň vstupu, pod uhlom 3-4 stupňov. Odtiaľ turisti zostúpia pešo približne 250 schodov — skúška vytrvalosti najmä pre starších ľudí — až k siedmim návštevníckym komorám nachádzajúcim sa 120 metrov pod úrovňou povrchu.

Konštantná teplota 15-16°C vyžaduje nosenie teplejších šiat, dokonca aj uprostred leta. Soľný, silne ionizovaný vzduch ponúka preukázané terapeutické benefity pre respiračné ochorenia — bronchiálnu astmu, chronické bronchitídy, alergie — a štandardná kúra trvá 18 dní, prebiehajúc pod nepretržitým lekárskym dohľadom.

Zariadenia budú zahŕňať: drevenú kaplnku na modlitbu (postavenú v roku 1993), múzeum baníctva s historickými exponátmi a žeriav s koňmi v reprodukcii, Klub Aventura s dobrodružnými trasami na soľnej skale a medzi stĺpmi, reštauráciu a bufet, biliardové a ping-pongové stoly, knižnicu, detské ihriská, galériu vín s 275 odrodami zo šiestich európskych krajín a internetovú kaviareň. Východ z podzemia sa vykonáva inou trasou, výstupom po 179 schodoch až k dopravnej galérii.

Cenníky a program (informácie pre obdobie po opätovnom otvorení)

Hoci súčasné ceny nie sú dostupné z dôvodu uzavretia, historické ceny naznačujú flexibilný systém: vstupenky pre turistov, abonementy na speleoterapeutické kúry (18 dní), a špeciálne tarify pre skupiny a školy. Program návštev zvyčajne býval 8:00-18:00, s posledným vstupom autobusu o 16:30. Odporúča sa rezervácia vopred, najmä v letnej sezóne a počas zimných sviatkov, keď soľná baňa môže prijať až 3 000 návštevníkov denne.

Odporúčania pre návštevníkov

Pre tých, ktorí chcú navštíviť región Praid v období rekonštrukcie soľnej bane, sa odporúča ubytovanie v penziónoch v Praide, Sovate alebo Corunde, ktoré ponúkajú prístup k termálnym vodám, kúpeľným liečbám a tradičnej seklerovskej kuchyni. Optimálna sezóna na návštevu je leto (jún-september), keď vonkajšie teploty robia kontrast s 15-16 stupňami v podzemí obzvlášť príjemným, hoci soľnú baňu možno navštíviť počas celého roku vďaka konštantnej klíme.

Pre milovníkov histórie návšteva Technického múzea Dimitrie Leonida v Bukurešti ponúka príležitosť vidieť originálny žeriav s koňmi z Praidu, svedok éry, keď sila zvierat a ľudská vynaliezavosť formovali podzemie Európy. A pre tých, ktorí sa zaujímajú o dedičstvo UNESCO, výlet do Wieliczky v Poľsku alebo do Halleinu v Rakúsku ponúka potrebný komparatívny kontext na plné pochopenie univerzálnej hodnoty Soľnej bane Praid — perly európskeho priemyselného dedičstva, v súčasnosti v období renesancie prostredníctvom solidarity Európskej únie.